: Eduard Krištof
: 6. ročník
Idea návrhu spočívala v naštudovaní si pôvodnej stavby a prevádzky a v schopnosti využiť jej
priestorové a architektonické danosti. Architektúra industriálu ma nielen svoje špecifiká a
požiadavky, ale aj svoju estetiku a krásu. Od začiatku bol preto kladený dôraz správať sa k jej
danostiam s rešpektom a v návrhu ich podporiť.
Komplex teplárne v minulosti fungoval ako celok, avšak jednotlivé budovy nenapĺňali potenciál
prepojenia. Z toho dôvodu ďalšia idea spočívala v spojení týchto budov do jedného architektonického
a urbanistického celku.
Ako definovať kultúru? Môžeme ju naozaj chápať ako poučku? Je táto definícia stále aktuálna?
Kultúru môžeme vidieť všade okolo nás. Je súčasťou takmer každého odvetvia, činností, národností a
hlavne súčasťou nás, ľudí. Kultúru vytvárame, kultúru meníme, dokonca vieme kultúru zničiť aj
zahubiť. V mojom návrhu kultúru chápem ako nekonečnú a neustále sa pohybujúcu myšlienku.
Chápem ju ako proces od myšlienky až po jej zrod. A zároveň ju chápem ako vrstvu novej architektúry
v kontraste s ráciom industriálu.
Po preskúmaní pôvodnej priestorovej koncepcie budovy vynikli tri hlavné priestory. Priestranné
technické haly, resp. haly pre kotle a turbínová hala s masívnymi betónovými základmi a centrálna
skrytá poloha velína, odkiaľ sa riadila prevádzka. Tieto haly sú zachované v pôvodných rozmeroch a
proporciách. Väčšia, kotlová hala je riešená ako multifunkčný sálový priestor s pestrou škálou
využitia. Cez tento priestor prechádzajú dve lávky napojené v priestore komína ako odkaz na
pôvodné technologické prepojenie priestorov a zakomponovanie komína do celku. Druhá, menšia
turbínová hala je riešená ako expozičná hala.
Keďže Trenčín je v kultúre známy aj vďaka festivalu Pohoda, pri návrhu som počítal s tým, že nové
kultúrne centrum bude schopné poňať aj časť festivalu. Pohoda je charakteristická svojím
usporiadaním a to jednou dlhou pristávacou plochou, z ktorej si človek odbočí kedy chce a kam chce.
Vytvára si vlastný scenár festivalu. V mojom návrhu je miesto pristávacej plochy navrhnuté točité
schodisko prechádzajúce pôvodným objektom spájajúce všetky podlažia a priestory a návštevník
centra môže spoznávať a pozorovať priestory ľubovoľne. Schodisko sa nachádza v pôdorysnej stope
velína a odráža jeho centrálnu a pozorovaciu funkciu.
Pridaná nadstavba má symbolizovať novú vrstvu kultúry pridanú na pôvodnú kultúru technológií a
výroby. Architektúra má ukazovať na rozdiel medzi ráciom a emóciou, medzi racionalitou a tvrdosťou
industriálnej architektúry a novou polotranspartentnou ,,cloud like,, vrstvou cez ktorú je možné
pozorovať život a pohyb ľudí, pozorovať neustále obiehajúcu myšlienku a kultúrne procesy.
Predsadené vrstvy tejto fásady sú riešené ako textilné PTFE formy symbolizujúce históriu a dôležitosť
výroby v areáli. Merina bola jedným z hlavných faktorov prečo bol Trenčín označovaný ako mesto
módy. Pôvodná stavba má nielen peknú kompozíciu, ale málo presklených otvorov, plné tehlové
steny a pravidelný raster delenia fasády umožnili vytvorenie vzdušnej nadstavby a spodná časť celok
uzemňuje. Pôvodný raster teplárne pokračuje aj v nadstavbe a zjednocuje tak tieto dva úplne odlišné
svety.
Oceľová nadstavba umožnila budovy prepojiť vo vzduchu, otvoriť public space a vytvoriť jednotný
fungujúci komplex umožňujúci krúženie po budovách vo všetkých smeroch. Prepojenia majú
charakter spoločensko – výstavných priestorov.
Funkcie v budovách nie sú náhodné. Samozrejme, jedna budova nemá iba jednu funkciu, ale hlavné
funkčné využitie je koncipované podľa kultúrneho procesu ,,think- create – expose,, , resp. mysli –
tvor a vystav. Tieto tri procesy prebiehajú neustále a vytvárajú v komplexe kultúru pozorovanú
návštevníkmi. Proces myslenia je symbolizovaný funkciou knižnice s doplnkovými funkciami, proces
tvorenia zas ateliérovými otvorenými priestormi, kde hostia a návštevníci tvoria a vytvárajú umenie
vo viacerých umeleckých sférach a proces vystav je riešený výstavnými priestormi pre široké
spektrum umenia a kultúry .
Práve prepojenie hmôt objektu vo vzduchu otvorilo public space, stáva sa priehľadným a návštevník
dokáže vnímať všetky procesy odohrávajúce sa v budovách. Prevádzky sú navrhované tak, aby boli v
čo najväčšej možnej miere integrované do exteriéru a naopak.
Kultúrne centrum v tejto oblasti je prínosom pre mesto Trenčín, vzhľadom na to, že územie má veľmi
dobrý potenciál. Blízkosť historického centra, autobusovej a železničnej stanice, napojenie na
fenomény lesoparku a rieky Váh. Navrhovaný objekt by sa mohol stať novým centrom kultúry v
meste, centrom, ktoré tak veľmi Trenčínu chýba a ktoré jeho obyvatelia postrádajú. Návrh v sebe
zahŕňa široké spektrum priestorov s veľkou škálou využitia doplnenými flexibilnými halovými
priestormi.
Samozrejme nemožno oddeliť budovu od verejného priestoru, tieto dve entity sú si navzájom
potrebné a jedna bez druhej nedokáže existovať. Preto sú navrhované priestory predstavené v
rôznych atmosférach pre rôzne účely, kde na jednej strane zachovávajú materiálovú minulosť
industriálneho areálu, no zároveň sú doplnené v dnešnej dobe dôležitými vegetačnými prvkami a
vodnými plochami, ktoré v novej mestskej štvrti vytvárajú príjemnú atmosféru a zdravé prostredie.
Myslím, že práve regenerácia mestských brownfielov je správna cesta zahusťovania miest,
zachovania genius loci miesta a zároveň zachovania historického odkazu industriálnej minulosti.
