: Ing. arch. Martina Jelínková
: prof. Dr. Ing. arch. H. Moravčíková
Slovo inovácia nám významovo oprávnene evokuje zavedenie nového alebo výrazne zdokonaleného prvku do existujúcej podoby niečoho, čo v prípade spojenia s oblasťou architektúry je možné vysvetliť ako zavedenie nového či zdokonaleného procesu vo výstavbe, technológie alebo materiálu alebo i novej funkcie. Slovo inovácia je však možné chápať aj ako obnovenie a obnovovanie, čo v prípade spojitosti s architektúrou otvára iný uhol pohľadu, a teda je možné sa na slovné spojenie „Inovácie v architektúre 20. storočia“ dívať aj cez prizmu pamiatkovej starostlivosti v zmysle obnovovania historickej architektúry v období 20.storočia. Toto vymedzenie nám následne poskytne možnosť sledovať nielen jednotlivé inovatívne prvky vo vyššie zmienenom chápaní technológie, materiálu a funkcie, ale tiež v tvare či detaile, ktorý má z hľadiska interpretácie minulého stavu historického objektu svoju významnú úlohu.
Obdobie 20. storočia bolo poznamenané dvoma svetovými vojnami a v našej krajine dvoma totalitnými režimami, ktoré sa výrazne podpísali na celkovom dianí. Práve v tomto rušnom období po druhej svetovej vojne, v čase najväčších komunistických represií, ktoré sa nevyhli ani oboru pamiatkovej starostlivosti, sa formovali aj prvé medzinárodné dokumenty týkajúce sa kultúrneho dedičstva a mali vplyv na utváranie nových ciest a priorít v pamiatkovej obnove.
Do rýchleho kultúrno-spoločenského diania navyše vstupuje invázia novodobých materiálov a technológií, ktoré spôsobovali komplikácie aj pri novej výstavbe, nie to ešte pri obnovách historických budov. Neoddeliteľnou súčasťou pamiatkových rekonštrukcií sa stal betón a cement, čo z hľadiska nielen súčasného názoru v ochrane kultúrneho architektonického dedičstva, ale aj s ohľadom na dôsledky vyplývajúce z obnov historických objektoch z druhej polovice 20. storočia, sú materiály prinajmenšom kontroverzné.
Napriek všetkým spomínaným javom ide o vyjadrenie vtedajšieho názoru a myslenia, ktoré sa vyvíjalo celé storočie a nie je možné ho nebrať do úvahy ako vývojovú etapu a ďalšiu historickú vrstvu, ktorá je súčasťou celku pamiatkovo chráneného objektu. Pokiaľ ide o hodnotný prínos, nemáme právo túto vrstvu odstrániť so zámerom prinavrátenia historickej stavby do minulej podoby.
Predmetom tejto práce je preukázanie nutnosti vnímať inovatívne a hodnotné vstupy 20. storočia v historickom prostredí ako ďalšiu vývojovú etapu. Táto etapa má svoj jednoznačný prínos a je dôležité k nej pristupovať rovnocenne ako k ostatným vrstvám.
V práci si kladieme za cieľ sledovať také pamiatkové obnovy minulého storočia na území Slovenska, ktoré sú prejavom rukopisu súdobého myslenia a jazyka architektúry, pričom sa nebudeme vyhýbať i negatívnym dopadom týchto obnov.
Skúmané budú predovšetkým pamiatkové obnovy vedené architektom Karolom Chudomelkom, ktorý sa spolu so svojou manželkou Katarínou Chudomelkovou významne podieľali na záchrane historického architektonického fondu Slovenska a ich práca do dnešných dní nie je zdokumentovaná. Karol Chudomelka je navyše najvýznamnejším reprezentantom architektom – pamiatkárom, ktorý sa celý život venoval výhradne pamiatkovej starostlivosti a jeho práca sa vyznačuje inovatívnym a zároveň citlivým prístupom. Založil špecializovaný ateliér ako osobitnú zložku projekcie pre rekonštrukciu pamiatok začlenenú do Stavoprojektu, bol členom Medzinárodnej rady pre pamiatky a sídla ICOMOS a zároveň sa venoval aj teoretickej a publikačnej činnosti u nás a v zahraničí.
Táto práca vznikla v rámci projektu VEGA č. 1/0286/21 „Inovácie v architektúre 20. storočia na Slovensku“ riešeného na Fakulte architektúry a dizajnu STU a na Historickom ústave SAV.
