: Ing. arch. Patrik Baxa
: prof. Ing. arch. J. Pohaničová, PhD.
Neogotický štýl, ktorý nadobudol najväčší rozmach v architektúre a umení dlhého 19. storočia, vplýval nielen na podobu súdobých novostavieb, ale výrazne zasiahol aj do vzhľadu mnohých starších budov. Medzi regotizovanými sakrálnymi objektmi stredoeurópskeho významu má dôležité miesto Dóm sv. Martina v Bratislave, niekdajší hlavný mestský a kapitulský chrám. Hlavnou témou dizertačnej práce sú rané neogotické úpravy tohto objektu, ktoré predstavujú neprávom marginalizovaný fenomén a doposiaľ neboli adekvátne vedecky preskúmané. V práci analyzujeme úpravy veže, západného priečelia a hudobno-speváckej empory v 40. rokoch 19. storočia, ako aj neskoršie premeny týchto častí chrámu vo svetle vývoja názorov na neogotický štýl a jeho rané prejavy. Predmetná prípadová štúdia tak reflektuje dosiaľ takmer neprebádaný nástup neogotiky v našom kultúrnom okruhu, zložitú problematiku regotizácií a vývin metodických prístupov k obnove stredovekých sakrálnych pamiatok od konca klasicizmu po súčasnosť. Keďže fenomén ranej neogotiky významovo presahuje hranice dnešného Slovenska, tému spracovávame v širšom stredoeurópskom kontexte, pričom osobitný dôraz je kladený na dobové personálne súvislosti.
POUŽITÉ METÓDY
V dizertačnej práci využívame tradičné a overené metódy historického, architektonicko-historického a umelecko-historického bádania:
- analýzu literatúry,
- archívny výskum,
- terénny prieskum a
- komparáciu získaných údajov.
Vzhľadom na nedostatočné množstvo publikovaných informácií je kľúčovou metódou systematický a podrobný archívny výskum v domácich a zahraničných inštitúciách.
CIELE PRÁCE
- prispieť k objasneniu problematiky ranej neogotiky v našom kultúrnom okruhu a uskutočniť rozbor vývoja metodických prístupov k obnove stredovekej sakrálnej budovy – na príklade Dómu sv. Martina v Bratislave – od obdobia končiaceho klasicizmu po súčasnosť,
- spracovať vybrané nepreskúmané kapitoly architektonického a umelecko-historického vývoja bratislavského dómu,
- preukázať interdisciplinárne možnosti využitia niekoľkých zaujímavých, ale dosiaľ prehliadaných prameňov deponovaných v Archíve mesta Bratislavy a ďalších inštitúciách.
ARCHITEKTONICKO-HISTORICKÝ KONTEXT RIEŠENEJ PROBLEMATIKY – NOVÉ POZNATKY
Adaptácia veže a západného priečelia bratislavského dómu v 40. rokoch 19. storočia, ktorej význam ešte nie je docenený, predstavuje jeden z najstarších príkladov aplikácie neogotického tvaroslovia vo väčšom rozsahu a jednu z prvých regotizácií v Uhorsku. Prestavba štýlovo súvisí s úpravou fasád baziliky v Pécsi, novostavbou farského kostola v Pétervásáre a kaplnky na vrchu Ferenc-halom v Budapešti, neuskutočnenými plánmi na stavbu veže v Kluži či adaptáciu farského kostola v Štrigove, prestavbou farského kostola v meste Berehovo a pod. Prostredníctvom archívneho výskumu sme zistili, že okrem veže a západného priečelia Dómu sv. Martina bola súčasne neogoticky upravená aj tamojšia pôvodne baroková hudobno-spevácka empora.
Teória a prax regotizačných adaptácií sakrálnych stavieb prekonali v 2. polovici 19. storočia zložitý vývoj, čo zasiahol i bratislavský dóm. Po radikálnej úprave presbytéria a trojlodia vtedajší „reštaurátori“ prehodnotili staršie historizujúce zásahy, ktoré sa snažili korigovať, pričom ešte na začiatkom 20. storočia bol schválený návrh opätovnej regotizácie veže a západného priečelia. Nerealizovaný projekt o šesťdesiat rokov neskôr vystriedalo striktné odmietnutie celej kultúrnej vrstvy z 19. storočia, čo vyústilo do nevydareného pokusu o rekonštrukciu stredovekej podoby tejto časti Dómu sv. Martina. Podobný pohľad na dedičstvo 19. storočia sa prejavil aj vo vtedajšom návrhu komplexnej asanácie hudobno-speváckej empory (k realizácii napokon nedošlo) a pri reštaurovaní viacerých priestorov dómskeho interiéru. Predmetné stavebné podujatia a ich personálne súvislosti tak predstavujú zaujímavú sondu do teórie a praxe obnovy stredovekých sakrálnych pamiatok v období medzi končiacim klasicizmom a modernými pohľadmi na danú problematiku.