: Ing. arch. K. Lauková Zajíčková
: doc. Ing. arch. Peter Daniel, PhD.
Predmetom dizertačnej práce je prvková recyklácia v nábytkovej tvorbe a dizajne doplnkov na Slovensku. Jej hraničné princípy tvoria: znovupoužitie objektu na jednej strane a úplná materiálová recyklácia na strane druhej. Znovupoužitie objektu zahŕňa minimálne zásahy do pôvodného riešenia, spája sa predovšetkým s renováciou povrchov alebo základnými opravami bez zmeny funkčného využitia objektu. Materiálová recyklácia je naopak princípom, keď nový recyklovaný materiál a produkt z neho vyrobený, nejaví žiadne známky z predošlého životného cyklu. Medzi týmito mantinelmi existuje viacero postupov, ktoré sa navzájom prelínajú. Jedným z kľúčov ako ich uchopiť je sledovať vzrastajúcu mieru zásahu do pôvodného objektu. Možnosť jasne identifikovať časti produktov - prvkov z predošlého životného cyklu vymedzuje pojem prvková recyklácia; ide teda o typ recyklácie, keď dizajnér využíva rozpoznateľnú časť pôvodného produktu – prvok a na základe svojej schopnosti generovať z neho výsledný tvar mu priradí nové optimálne využitie a vytvára produkt nový.
Ešte pomerne nedávno bol odpad bol vnímaný ako ďalej nevyužiteľný materiál, nie ako surovina na spracovanie. Ako reakcia začali vznikať mnohé dizajnérske produkty prvkovej recyklácie. Príkladom slovenskej scény môže byť odpočinkové ležadlo z PET fliaš (2004) od Miroslava Debnára, ktoré predstavuje nápaditý a jednoznačný návrh s čistou technológiou, ktorá umožňuje jednoduchú separáciu častí tak, ako ju definovali William McDonough a Michael Braungart (2002) v teórii cradle to cradle (z kolísky do kolísky). Táto teória rozdeľuje materiály do dvoch skupín: biologická materiálová báza (rozložiteľná v prírode, biodegradovateľná) a technická (kontinuálne cirkulujúce materiály v rámci uzavretého výrobného cyklu), čo umožňuje hospodárenie s materiálmi v rámci uzavretých životných cyklov. Produkty by nemali byť navrhované len na prvý životný cyklus, ale tak, aby sa mohli využívať znova a znova, prvkovú recykláciu nevynímajúc.
Ďalším kritériom pri výbere materiálu je možný obsah škodlivých častíc. Je nevyhnutné, aby sa dizajnér zaoberal objektmi svojho záujmu nielen z umelecko-výtvarného hľadiska, ale aj o jeho materiálové zloženie a predchádzajúci „život“. Okrem potenciálu daného prvku k recyklácii musí dizajnér prebádať aj zloženie objektu z jeho pôvodnej výroby. Problém môže nastať ale pri sledovaní obsahu plesní, húb a mikroorganizmov, ktoré vznikajú pri zlom skladovaní, alebo pri používaní výrobku predošlým majiteľom.
Prvková recyklácia stavia na tom, čo už bolo navrhnuté. Dizajnér často vstupuje do návrhov svojich predchodcov a používa ich ako diel pre nový produkt. Voľnejšie chápanie autorstva, ako ho popisuje Jan Michl umožňuje vstupovať a používať predošlé riešenia pre svoj vlastný koncept. Miera a spôsob zásahu do pôvodných objektov zatiaľ zostáva plne v rukách dizajnéra. Rovnakým fenoménom sú takmer rovnaké riešenia spracovania prvkov, ktoré vznikajú nezávisle na sebe. Pohľad na autora ako tvorcu – jednotlivca, ktorý prináša jedinečné a originálne dielo je tým oslabený.
Výzvou pre prvkovú recykláciu by mohla byť aplikácia princípov open dizajnu. Takýto prístup, kde dizajn ako idea – by bol za určitých podmienok voľne šíriteľný, by dokázal nielen prepojiť dizajnérov, remeselníkov, tvorcov a navzájom vylepšovať predošlé návrhy spracovania prvkov, ale rovnako by sprístupnil dizajn širšiemu okruhu požívateľov. Sám používateľ alebo v spolupráci s lokálnym remeselníkom / dizajnérom by mal možnosť sa podieľať vlastnou prácou na výrobe a tým by sa úmerne znižovala výrobná cena. Vytvorená možnosť overovania návrhu v procese zdokonaľovania prototypov od jedného remeselníka - dizajnéra k druhému by mohla viesť až k novému typu „sériovosti“. Zároveň umožňuje vytvoriť si vzťah k produktu / nábytku, čo predpokladá jeho dlhodobejšie používanie a výrazné predĺženie životnosti, čím sa kontext udržateľnosti, stáva neodmysliteľnou súčasťou prvkovej recyklácie.