: Alexandra Chovancová
: 5. ročník
Riešený areál sa nachádza v Bratislave, mestskej časti Petržalka, pri mŕtvom ramene
vlievajúcom sa do Dunaja. Víziou návrhu pre rok 2050 je transformácia súčasného areálu
cementárne a priľahlého okolia na komplex poslednej rozlúčky. Areál využíva prírodné prvky a
riešený objekt citlivo pracuje s výhľadmi na Dunaj a okolitú prírodu. Funkčnou náplňou objektu je
miesto poslednej rozlúčky so zosnulými, využíva moderné technológie a alternatívne postupy,
ponúkajúce ekologickejší odchod z pozemského sveta. Postupy, ktoré sa v objekte vykonávajú,
reagujú na zmenšujúce sa voľné kapacity dnešných cintorínov a patria medzi priestorovo
úspornejšie, ekologickejšie podoby dnešnej formy pochovávania a dnes modernej kremácie.
Okrem energetických výhod prináša v objekte používaný proces biokremácie, konkrétne
aquakremácie aj vedľajšie výhody, a to v podobe pozostatkovej kvapaliny využiteľnej v
poľnohospodárstve namiesto neekologických foriem hnojív . Riešený objekt zastrešuje priestory
pre daný proces aquamácie, tak aj priestory pre pridružené aktivity týkajúce sa poslednej
rozlúčky, karu a priestory urnového hája s možnosťou návštev.
K objektu sa návštevníci dostanú príjazdovou cestou vedúcou popod koruny stromov
prislúchajúceho lesa k odstavnému parkovisku. Následná pešia cesta návštevníkov má líniovú
podobu a smeruje k tunelu, ktorý symbolizuje prechod od živého k neživému. Návštevníci putujú
tunelom, za ktorým sa postupne vynára minimalistická fasáda budovy poslednej rozlúčky.
Chodník smerujúci k lesu návštevníkov nebadane privedie k budove rozlúčky. Po vstupe do
budovy ľudí víta vzdušný centrálny priestor, v ktorého ťažisku sa nachádza drobný vodný prvok.
Dominujúcim prvkom priestoru je presklená strecha, ktorá počas čakania na začiatok obradu
poskytuje výhľad na oblohu. Pohyb oblakov im má pripomenúť tok času a pripomenúť
pominuteľnosť momentu. Ústredný tichý priestor je funkčne naviazaný na dve obradné sály,
intímnu miestnosť s izolovaným priestorom pre blízku rodinu, toalety a dve samostatné šatne
prístupné aj z prislúchajúcej obradnej sály. Keď je obrad nachystaný, ľudia sa zídu v obradnej
sále, ktorá počas celej ceremónie poskytuje panoramatický výhľad na hladinu Dunaja. Výhľad
smeruje na zátoku kde sa rameno spája s Dunajom a symbolizuje odchod zosnulého. Výhľad
má taktiež vyvolať pocit uvoľnenia, preto je prenesený aj do chodby, ktorou ľudia popri prejavoch
kondolencie vychádzajú. Chodba má variabilnú podobu, nachádza sa medzi obradnými sálami a
podľa potrieb sa prispôsobí priebehu vďaka monumentálnym vyklápacím dverám, ktoré majú
obe sály. Pomocou nich sa dá priestor tvarovať tak, aby návštevníkov obradu nasmerovali do
sály do ktorej majú ísť. Takýmto spôsobom zabezpečujú hladký priebeh celého obradu. Pri
odchode návštevníci odchádzajú sklenou lávkou s výhľadom, nastolujúcim pokoj. Lávka sa
postupne rozširuje a ponúka priestor na pobudnutie s blízkymi alebo na prechod k druhej
budove, kde prebieha kar, nachádzajúcej sa pri jazierku s kľudnou hladinou vody. Návštevníci
majú možnosť odísť alebo môžu na pozostatky počkať v priestoroch urnového hája, ktorý je
súčasťou komplexu. Urnový háj slúži ako spomienkové miesto vybavené technológiou
zálohovania spomienok. Tie ponúkajú útechu zosnulým v podobe alternatívneho média a sú k
dispozícii k navštíveniu aj v budúcnosti. Ide o podobu cintorína budúcnosti. Návštevníci napokon
odchádzajú z areálu rovnakou trasou ako prišli, zmenení. Vizuálne stvárnenie objektov má
minimalistickú, harmonickú podobu s pokojným krajinným prostredím zátoky. Oba objekty majú
mierne naklonenú pultovú strechu, vyššia poloha strechy je využitá v oboch objektoch na
vytvorenie výraznej sklenenej steny, ktorá ponúka harmonické výhľady a kontakt s okolitou
prírodou, ktorý návštevníkov upokojuje. Nadzemná časť stavby je vyvýšená, čo budovu vizuálne
odľahčuje. Vysunutá ponad rameno. Suterén je využitý na potreby aquakremácie a sklady na
pozostatky. V budove je použitý kombinovaný nosný systém.
