V dňoch 19. – 21. júla 2024 sa v čínskom meste Charbin uskutočnil The International Moon Day Event, na ktorom sa udeľovali aj ceny súťaže Moon Station 2050. Doktorand FAD Michal Križo získal v rámci nej odmenu v sekcii Lunar Architecture. Usporiadateľom súťaže bola Harbin Institute of Technology spolu s neziskovou organizáciou Moon Village Association. Spoluorganizátorom podujatia bola Vienna University of Technology.
Ako ste sa o súťaži na návrh Moon Station vôbec dozvedeli?
Už niečo viac ako rok cielene sledujem súťaže s touto tematikou. A vlastne nie som sám – na základe „vesmírnych aktivít“ architekta Augustína Ugróczyho sme sformovali niečo ako voľné združenie architektov pod názvom Space ARCHA, v rámci ktorého sa prioritne zaoberáme návrhmi pre vesmírny sektor. V praxi to znamená zapájanie sa do súťaží, pričom nie sme ďaleko ani od reálnych „vesmírnych zákaziek“. Za pomerne krátky čas od nášho vzniku sme dostali hneď niekoľko ocenení. Boli sme finalisti súťaže Moon Station v roku 2023 a finalisti ideových súťaží Villa on the Moon a Marsception v tomto roku. Súťaž Moon Station 2050 bola však špeciálna v tom, že bola zameraná viac vedecky a komplexne na realizovateľnosť „trvalého“ osídlenia Mesiaca.
Predmetom výziev tejto súťaže teda nebola len architektúra.
Nie, boli tam aj ďalšie tematické okruhy: Lunárna Energia, Lunárne roboty, Lunárna Mobilita, Zdravie astronautov či „life support“ systémy. Súťaž zameraná na mladých architektov do 35 rokov, ktorí sú zároveň študentmi univerzít. Jej štatút povoľoval osobu „advisora“, akéhosi poradcu, takže súťažný návrh som vypracovával a konzultoval s kolegom Ugróczym. Ten je zároveň zakladateľom edukačného projektu Astrovisum, ktorý je tematicky zameraný na odbory súvisiace s osídľovaním vesmíru. Do súťaže sa predkladali nielen ideové hmotové riešenia, ale aj návrh detailu či skladby konštrukcie obvodového plášťa vesmírnej stanice. Moje profesijné zameranie na univerzite aj mimo nej sa zaoberá témami udržateľnosti a prírodne orientovanej architektúry, takže sme aj v rámci high-tech stanice navrhovali obvodové steny na báze mycélia a pobytový skleník na pestovanie plodín s výhľadom ponad mesačnú pustatinu na domovskú planétu Zem. Mycélium, paradoxne, nie je žiadny „výstrel z motyky“, vo vesmírnom sektore sa momentálne z rôznych dôvodov veľmi intenzívne rieši.
Foto: M. Križo
Ako vyzerá zadanie podobnej „mesačnej“ súťaže, aké podklady ste vlastne mali k dispozícii?
Každý tematický okruh mal vlastné zadanie a mierne odlišný charakter výslednej prezentácie. Zadanie k časti Lunárnej architektúry malo formu typického libreta, definujúceho potrebné priestorové a prevádzkové nároky na objekt v extrémnom prostredí. Nie všetky okrajové podmienky a technologické možnosti boli explicitne definované – vopred sa očakávala istá miera poznatkov o problematike. Zdroje však sú dostupné a myšlienky o extraterestriálnej kolonizácii vesmíru nie sú vôbec nové, pri troche záujmu je možné dočítať sa veľa zaujímavého.
Bola nejako vopred zadefinovaná lokalita, na ktorej ste mali sídlo umiestniť?
Pomerne voľne, podstatné bolo trafiť to na Mesiac :). Ale aj v tomto smere už máme samozrejme podrobné analýzy povrchu Mesiaca. Vo všeobecnosti boli odporučené dve lokality, obe blízko mesačného južného pólu. Ten sa zdá byť momentálne najvhodnejším miestom na založenie stanice kvôli potenciálnej dostupnosti zmrazenej vody a iných minerálov, dostatku slnečnej energie, a tiež pravidelným výhľadom na Zem, ktorý umožňuje komunikáciu so základňou. Podstatné bolo svoju voľbu zdôvodniť. To vlastne platilo o celom návrhu – na rozdiel od iných medzinárodných súťaží, kde po odovzdaní nasleduje vyhlásenie výsledkov, som v tomto prípade musel absolvovať online kolo obhajob pred komisiou.
Aký je váš osobný vzťah k dobývaniu vesmíru?
Moja cesta k vesmírnym témam bola zvláštne náhodná. Nejaký vesmírčan by možno použil slovo „predurčená“. Vnútorne ma veľmi oslovuje, aj keď som ju nikdy predtým neriešil a bola inšpirovaná ľuďmi, ktorých som nečakal, že stretnem. Uvažovanie nad vesmírom navodzuje dojem náhľadu na samého seba a svoj život akoby zvonku. Pri riešení prvej vesmírnej súťaže som v podkladoch náhodou natrafil na jednu z najikonickejších fotografií z povrchu Mesiaca. Nesie názov „Earthrise“ a je na nej zachytený „východ Zeme“ – z temnoty sa vynárajúca zemeguľa tak, ako ju vidno z povrchu Mesiaca. Bol k nej aj popis hovoriaci o tom, že Mesiac má veľmi riedku atmosféru, správnejšie skôr exosféru, v ktorej sa nedokážu šíriť zvukové vlny, a preto je na ňom absolútne ticho. Táto fotografia vo mne vzbudila pocit podobný zážitku, ktorý astronauti popisujú ako „overview effect“. Môj náhľad na svet za zmenil. Bola to obohacujúca skúsenosť.
Vizualizácia: Moon Station, M. Križo
Na International Moon Day Event v čínskom meste Charbin, na ktorom sa udeľovali aj ceny súťaže Moon Station 2050, ste sa nemohli osobne zúčastniť. Neľutujete?
Pozvánku do Číny som obdržal pomerne neskoro a nedokázal som si včas zariadiť všetko potrebné. Ale realizujem náhradný plán – účasť na 75. Medzinárodnom astronautickom kongrese (IAC 2024) v Miláne, po ktorom sa odohrá aj medzinárodné stretnutie vesmírnych architektov. Témou tohto podujatia je Responsible Space for Sustainability.
Myslíte, že by ste sa podobným témam chceli venovať aj v budúcnosti?
Určite áno. Vesmírna architektúra je stále mladý odbor a ešte zďaleka nenaplnila svoj potenciál. Platforma Space ARCHY je toho dôkazom. Nedokážem momentálne povedať kam presne, ale určite letíme ďalej a necháme sa prekvapiť, čo nás za horizontom udalostí čaká.
Nechytá vás niekedy skepsa voči priveľmi ambicióznym vesmírnym plánom v čase, kedy sa na zemi boríme s množstvom iných problémov?
Skepticizmus je určite na mieste, obzvlášť ohľadom presnosti prezentovaných dátumov dosiahnutia dôležitých míľnikov vesmírnej kolonizácie. Realita je veľmi komplikovaná a skôr by som predpokladal, že väčšina plánov sa trochu pozdrží. Ale skepticizmus voči tomu, či sa vôbec o vesmírny výskum budeme ako ľudstvo snažiť alebo nie, ten určite nemám. Na Slovensku je, žiaľ, veľká informačná medzera ohľadne týchto tém. Už len keby sme si v priebehu posledných mesiacov vyšli na výstavu „Space Mission“, tak by sme zistili, že sa na svete deje oveľa viac „vesmírnych“ vecí, ako si možno uvedomujeme.
Foto: Space Mission
V čom vidíte význam účasti študentov na podobných medzinárodných súťažiach?
Myslím si, že každá nová skúsenosť približuje človeka bližšie k spomínanému obohacujúcemu „overview“ efektu. A len vnútorne obohatený človek môže bohatstvo rozdávať ďalej. Som zároveň presvedčený, že každý máme svoju veľkú úlohu a veľmi špecifický okruh jedinečných situácií, vzťahov a príležitostí. Sú úlohy, v ktorých nás nikto nenahradí. Úlohy, v ktorých nás je možné ľahko nahradiť, sú pravdepodobne veľmi málo podstatné. Účasť na výzvach, ako sú napríklad súťaže, zbavuje strachu. Čím menej nás limituje strach, tým viac sme sami sebou a dokážeme sa autenticky rozhodovať pre robenie podstatných vecí. To považujem za všeobecne najdôležitejší cieľ – dokázať autenticky robiť veľmi podstatné veci.
Je na FAD vhodný študijný priestor aj pre architektúru do extrémnych podmienok?
Úlohou architektúry je, vo všeobecnosti, vysporiadať sa s fyzikálnymi vplyvmi prostredia na naše dielo. Zoberme si naše stavebné normy – všetky smerujú k tomu, aby sme dokázali dobre stavať v prostredí našej planéty, ktorá má špecifickú gravitáciu, prejavy počasia a pod.. Vychádzajú z dlhoročných odborných skúseností a stavebnej tradície. Architektonické vzdelanie, ktoré dostávajú študenti na FAD, ich správne vedie ku snahe nielen dodržiavať predpisy, ale aj podrobne pochopiť prostredie, do ktorého návrh stavby osádzajú. Potom už nezáleží na tom, či pracujú na návrhu pre Bratislavu, Dubaj, Severný pól alebo Mesiac. Je to len o prispôsobení návrhu fyzikálnym podmienkam, ktoré budú na dielo vplývať.
Pri takomto type navrhovania musíte zrejme využívať oveľa viac fyziky.
Áno a akákoľvek práca pre vesmírny sektor je výrazne tímového charakteru, architekti sú v nej len malá súčasť veľkého stroja. Slovenská realita môže trochu skresľovať pohľad, u nás je architekt často sám sebe stavebným inžinierom i dozorom. Skoordinuje niekoľko profesií, podá projekt na stavebné povolenie a dom sa môže stavať. Vo vesmírnych podmienkach toto nie je možné, tam musia navzájom komunikovať celé tímy odborníkov a nikdy nie je istota, či sa ich návrh vôbec niekedy zrealizuje.
Foto: Space Mission
Je akademická obec na Slovensku dostatočne pripravená na takúto rozsiahlu medzinárodnú spoluprácu?
Potenciál tu je. Sme súčasťou európskeho priestoru a to otvára veľa dverí. Už teraz sú aj akademici z našej fakulty zapojení do veľkých medzinárodných projektov. Schopnosti určite máme, častokrát nás brzdí len naša neskúsenosť v téme alebo nedostatočné informácie. Ak nevieme, čo všetko môžeme robiť, tak nevieme ani, ako sa k danej práci dostať. Alebo ešte inak – limitom nášho myslenia sme len my sami. V tomto má veľký význam zvedavosť. Čím zvedavejší človek je, tým skôr sa dostane k nečakaným a originálnym témam.
Ktorí ľudia zohrali vo vašom profesionálnym vývoji najväčšiu úlohu?
Všetci ľudia, ktorých som stretol, každý inou mierou. Každý je totiž originálny a vie niečo, čo sa od neho môžeme naučiť. Na začiatku štúdia som mal sklon myslieť si, že na každý problém musím sám nájsť riešenie. Pritom ďaleko väčší posun zaznamenávam, keď prídem ku kolegom s otázkou, či len so zmienkou o tom, aký problém aktuálne riešim. Väčšinou mi niekto z nich okamžite odpovie a ešte aj odporučí, kde sa dozviem viac. Postupne sa tak učím prijímať množstvo spätnej väzby, pozitívnej či negatívnej, a odraziť sa od nej ďalej. Odkedy na tomto pracujem, viem si lepšie stanoviť, ktorý ďalší krok je ten najefektívnejší.
Nebolo v tom trochu narcizmu, chcieť niečo vyskúmať bez pomoci iných?
Snaha samostatne pochopiť problém do hĺbky, komplexne a dôkladne, podľa mňa nie je narcizmus. Nedá sa tak ale robiť pri všetkom, nie je na to dosť času, treba sa radiť a pomáhať si. Ako ľudia sa navzájom potrebujeme, ale dlhodobo spolupracovať dokážeme iba vtedy, keď toho druhého začneme skutočne počúvať. Keď sme pri tejto téme, mňa veľmi zaujíma psychológia. Nikdy som síce žiadnu neštudoval, ale baví ma „štúdium ľudí v teréne“. Veľmi ma teší, ak dokážem druhému porozumieť. Zistil som, že ľudí analyzujem podvedome a že mi to v medziľudských vzťahoch veľmi pomáha.
Projekt: Moon Station, M. Križo
Nehovorí sa tomu emocionálna inteligencia?
Možno aj empatia. Stretol som niekoľkých učiteľov, ktorí mali istú expertízu aj v psychológii. Inšpirujú ma, lebo ich proces výučby je veľmi efektívny a ku každému študentovi dokázali pristúpiť individuálne. Na doktorandskom štúdiu mám tiež učiť a snažím sa v tejto oblasti zlepšiť, aby som mohol svojim žiakom aj ja niečo dobré odovzdať. Cítim v tom ešte rezervy.
Mali by byť aj na architektúre prednášky z psychológie?
Mohol by to byť veľmi zaujímavý predmet. Ale nie každému bude sedieť, nemalo by sa to nikomu vnucovať. Výhodou našej fakulty je extrémne široká uplatniteľnosť našich absolventov, dobre sa môžu uplatniť tak racionálne uvažujúci konštruktéri, ako aj ľudia s abstraktnejším myslením. Je úžasné, že sa viete počas štúdia profilovať, máte možnosť vybrať si ateliér aj predmety. Potom prirodzene idete tým smerom, ktorý je vám bližší.
Na akej úlohe ako doktorand konkrétne pracujete? Spomínali ste udržateľnú architektúru, mycélium...
Pôsobím na Ústave ekologickej a experimentálnej architektúry pod vedením docenta Henricha Pifka. Spolu riešime budúcnosť použitia prírodných materiálov pri progresívnych spôsoboch aplikácie, napríklad pri 3D tlači, dúfam, že výskum ukončím aj malou realizáciou. Robiť niečo pre konkrétneho klienta je ale pomerne náročný proces spojený s množstvom rokovaní a výsledok vždy formuje finančná otázka. V súvislosti s výskumom rozbiehame rôzne spolupráce, hovorili sme napr. s občianskym združením Drž hubu, ktoré pestuje jedlé huby, ale napríklad aj mycéliové tvárnice pre stavebné účely.
Využitie mycélia v stavebníctve vyzerá ako dobrý hipsterský nápad. Bude sa však dať v budúcnosti využiť aj v masovejšom meradle?
Aplikovateľnosť vždy súvisí s popularizáciou. Ak si my na univerzite dobre urobíme svoju robotu, ak dokážeme demonštrovať, na čo je to dobré, ak vieme dať nové materiály ľudom do rúk, šanca tu bude. Zároveň musí byť nejaká organizácia, ktoré dokáže huby vo veľkom rozsahu produkovať. V spomínanom občianskom združení nám ukázali mycéliové tvárnice ale aj iné prvky v rôznych formách i tvaroch s rôznou mäkkosťou či tvrdosťou, ktoré z huby produkujú. Zaujala ma rozmanitosť výsledných akostí: od ľahučkého bloku belavej farby, ktorý sa možno dá použiť ako akustický materiál či materiál na reguláciu vlhkosti, až po plstenú tkaninu, ktorá bola kultivovaná do formy vode-odolnej kože, z ktorej sa dala ušiť peňaženka. Sú to úžasné veci, ktoré môžu byť masovo používané za pár rokov. Každý dobrý praktický nápad bol niekedy dávno na niekoho stole v piatich exemplároch.
Foto: Myéliová tvárnica
Ako sa vlastne mycélium pestuje?
Jedna z možností je jemne nasekané konopné pazderie naplnené do sterilizovaného vrecka z konkrétneho typu plastu, do ktorého je zaočkovaná huba. Po pár dňoch je drť stále sypká, ale už s rastúcou hubou, ktorú ešte vieme natlačiť do nejakej formy, v ktorej ďalej dorastie. Forma môže byť aj dizajnová stolička, ktorú takto vyrobíme na čisto prírodnej báze. Prirovnať by sa to dalo k akémusi prírodnému cementu: huba prerastie a spevní to, čo bolo sypké. Keď sa to následne stabilizuje ozónom či slnkom, huba prestane rásť. Akonáhle by totiž vyhnala plod a výtrusnice, hrozí rozpad podhubia – jej cieľom je rozmnožiť sa a podhubie už nepotrebuje. Najinšpiratívnejšou vlastnosťou mycélia je, že tvárnice z neho vyrobené sa vedia aj zrásť, ak ich zrežeme a priložíme k sebe. Nesie to názov „bio-welding“. Teoreticky by sme niekedy mali vedieť stavať recyklovateľné monolitické konštrukcie z prefabrikovaných tvárnic na úplne prírodnej báze. To je pre mňa momentálne najväčší posun v uvažovaní. To je predsa to, čo chceme! Budeme potrebovať len niekoľko plastových foriem na obrovské množstvo tvárnic mycélia, a zrazu tu máme obrovskú aplikovateľnosť.
Nebudú mať alergici problémy bývať v dome postavenom z hubových tvárnic?
V prvom rade sa z mycélia nedá postaviť celý dom, ešte to totiž nie je nosný materiál, respektíve, zatiaľ na to nemáme testy a nemáme ani certifikovanú produkciu, bez ktorej sa ťažko niečo hodnotí. Stále sa to robí na malej linke s malým počtom balíkov. Zatiaľ vieme vytvoriť z mycélia len izolácie či nenosné priečky. Veľkou časťou hmoty ale zostáva konopné pazderie, čo je úžasný materiál. Prepúšťa vlhkosť, dokáže vlhký múr neudusiť, naopak prevetrávať. S konopnými izoláciami by ste si mohli zatepliť byt aj zvnútra, robia totiž vynikajúcu vnútornú klímu. Kvalita vnútorného komfortu interiéru z prírodných materiálov sa nedá len tak popísať, treba ju zažiť.
A dá sa to už niekde aj zažiť?
V minulom roku som bol na konferencii Zdravé domy v Hrubom Šúri neďaleko Bratislavy, kde sídli občianske združenie ArtTUR venujúce sa trvalo udržateľnej architektúre. Tradičnými metódami v tejto obci zrekonštruovali obecnú školu s hrubou vrstvou hlinených omietok aj na konopnej izolácii. Keď tam prídete, nemáte odtiaľ chuť odísť, tak sa vám tam dobre dýcha. Čím viac ľudí zakúsi na vlastnej koži takéto materiály, tým viac ich budú chcieť.
Nemáme stále predsudok, že betón je niečo, čo nás prežije, že to je ten správny materiál?
Betónovej loby rozumiem, ale nemyslím si, že by sme sa ňou mali riadiť. Nehovorím, že betón je iba zlý, každý materiál by však mal mať správnu mieru aplikácie. Je to aj otázka vzdelávania architektov, aby si dlhodobo udržali správnu mieru kritického myslenia a nepodľahli časovému tlaku alebo rutine. Po pár rokov v štandardnej projekcii aj zabudnete, že niečo nemusí byť z betónu. Architekti by podľa mňa mali sami prichádzať s iniciatívami a nečakať, kým si u nich niekto objedná napríklad konopný dom. Ale je to náročné: na jednej strane chceme ľudí vzdelávať, zároveň ich však nechceme do ničoho tlačiť.
Majú dnešní študenti šancu sa dostatočne efektívne dozvedieť aj informácie o inovatívnych materiáloch?
Myslím si, že na FAD majú až nadštandardnú šancu, trochu to mohol prekaziť len Covid. Ak totiž nejaký materiál nedržíte fyzicky v ruke, máte tendenciu naň ľahšie zabudnúť, aj keď ste o ňom mali niekoľko prednášok. Na FAD majú študenti niekoľko voliteľných predmetov, kde sa môžu dostať do kontaktu s prírodnými materiálmi. Okrem iných tu máme aj Letnú školu udržateľnej architektúry, ktorú organizuje docent Henrich Pifko, a práve do podobných aktivít chcem aj ja vniesť svoj výskum. Od toho máme Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry. Každý z nás má svoje zorné pole a nosné témy, pričom spoločne pokrývame širokú škálu prístupov k udržateľnej architektúre.
Na akej úrovni je dnes na Slovensku dopyt po zdravších domoch?
Dopyt rozhodne rastie. Pôsobím s docentom Henrichom Pifkom, s prodekankou Klárou Macháčovou a architektom Lorantom Krajcsovicsom v Ateliéri zelenej architektúry (A:ZA). Zároveň som členom Ateliéru ARCHA, ktorý sa dlhodobo venuje prírodným stavbám. ARCHA začala pôsobiť v čase, kedy popularita prírodných stavebných materiálov na Slovensku nebola až taká výrazná. Kolegovia však hovoria, že po desiatich rokoch naozaj cítiť boom týchto materiálov a cítiť hlavne zmenu mentality. Ľudia chcú žiť zdravý život v zdravom prostredí. Zdravšie domy sú tá správna cesta.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
