Rád sa porozpráva s hocikým na škole, budovu FAD STU na Námestí slobody „stráži“ už trinásť rokov. Kto má šťastie, môže ho zastihnúť aj s gitarou v ruke. Géza Krascsenits je známy ako najväčší gentleman na škole.
Poznali ste pred svojim nástupom na našej fakulte niekoho?
Absolútne nikoho som v tejto budove nepoznal. Po odchode do dôchodku som rad radom išiel hľadať, či niekde nepotrebujú vrátnika. Akurát, keď som sem došiel, potrebovali.
Mali ste predtým nejaký vzťah k architektúre?
Absolútne nie. Bola to náhoda.
Chodievate si niekedy pozrieť študentské práce, keď sú vystavené počas Noci architektúry?
Pravdaže. Veľmi tomu nerozumiem, ale úroveň je vysoká, lebo dosť študentov školu skončí, len asi dvaja z ročníka kvôli vlastnej ľahostajnosti neprejdú.
foto: M. Kováč
Ako sa Vám pozdáva táto naša budova?
Už sa tu cítim ako doma po celých tých rokoch. Tá vrátnica by mohla byť iná, je veľmi zanedbaná a je malá. Je to pekná budova, historická, ale už na mňa pôsobí všedne.
Páči sa vám ako zrekonštruovali fontánu na Námestí Slobody?
Už bolo načas, roky to bolo v katastrofálnom stave, nechali to zdevastovať. Teraz je to pýcha mesta.
Ak sa na škole konajú nejaké akcie aj večer, máte skôr radosť, alebo vás to niekedy už aj obťažuje?
Pre mňa to nie je problém, aj keby zostali do rána.
Keď ste tu sám v noci, nebojíte sa?
Neprišlo mi to ešte na rozum. Väčšinou sú študenti tak do desiatej, niekedy majú aj povolenie, že pracujú nonstop. Prvé dva dni to ešte vydržia, ale potom vidím, že nad ránom aj oni zaspia.
Nekazí Vám vaša nočná práca Váš životný rytmus?
Aj predtým som robil v noci, nemám s tým problém.
Kde ste pracovali predtým?
V spravodajstve Slovenskej televízie ako kameraman, odtiaľ som išiel už do dôchodku. Predtým som robil v budapeštianskej televízii sedem či osem rokov, ešte skôr v jednej mestskej televízii a v múzeu. Prešiel som teda viaceré práce. V televízii bolo rušno. Človek videl veľa zaujímavých tvárí, aj zo zahraničia. Videl som zblízka Georgea Busha či Hillary Clinton. 
foto: M. Kováč
Ako ste sa vlastne dostali ku kamere?
Chodil som na umeleckú fotografiu, najprv som fotil do novín, neskôr som si kúpil videokameru. Na Slovensku musí kameraman robiť všetko – technika, osvetľovača, šoféra, zvukára. V Budapešti nebola naša profesia taká degradovaná, tam bol na všetko celý štáb.
Mali ste nejaké obľúbené témy, ktoré vás bavilo spracovávať?
Nám bolo jedno, museli sme ísť, kde bolo treba, nedalo sa povedať, že nejdete. Aj do regiónov sme chodili, občas do zahraničia, najčastejšie do Maďarska som chodil, v Belgicku u som bol asi raz. Zvyčajne sme sa len večer predtým dozvedeli, že niekam ideme. Niekedy nám hovorili, že si treba zobrať oblek či viazanku. Aj do Národného divadla to bolo predpísané. Kto nemal, tak dostal z požičovne v televízii.
Ale vy ste mali. Stále ste výborne oblečený. Kedy ste sa vlastne o tom dozvedeli, že máte rodinný erb?
Vedeli sme o tom, ale dlho to bolo v spoločnosti tabu, nedalo sa k informáciám dostať. Až v posledných rokoch, keď sa to uvoľnilo, tak sme cez internet vyhľadali, že moji predkovia dostali šľachtický titul od Leopolda I. už v roku 1681.
Máte maďarskú národnosť, odmalička hovoríte takto írečito po slovensky?
Nie. Do svojich pätnástich rokov som nevedel absolútne nič. Potom som sa ale dostal na stredné Slovensko, pri Prievidzi sme bývali 13 rokov, tam som sa naučil hovoriť po slovensky.
Ako vnímate súčasné vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi?
Mne je to jedno, akej je kto národnosti, dôležité je, aký je človek.
Ak nie ste v práci, čo rád robíte?
Zabicyklujem si niekedy, občas chodím na ryby do Rusoviec či na Zlaté Piesky. Venujem sa filatelii a numizmatike, občas si zahrám na gitare.
Koľko máte detí?
Republike som daroval päť detí.
Máte ešte síl ďalej pracovať?
Zatiaľ ešte áno, veď čo budem doma robiť? Tu je dobre, porozprávam sa so študentmi aj s pedagogickým zborom.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
