Docentka Zuzana Čerešňová sa dlhodobo venuje navrhovaniu inkluzívneho prostredia. V medzinárodnej asociácii EIDD – Design for All Europe ju nedávno zvolili za viceprezidentku. Už viac ako rok pôsobí na poste prodekanky pre vedu a výskum FAD STU. Pracovné povinnosti si spestruje počúvaním experimentálnej hudby.
Aké ciele ste si dali pri nástupe na prodekanský post?
To je pomerne ťažká otázka, je náročné pokryť všetky rôznorodé oblasti, ktorých sa moja agenda dotýka. Stále objavujem nové veci a učím sa takzvane za pochodu, prehodnocujem, a postupne hľadám riešenia, čo by bolo možné zmeniť a zlepšiť. Niekedy viac pracujem so smernicami, vyhláškami a predpismi, než so samotnými ľuďmi na fakulte, čo ma mrzí.
Z pozície svojej funkcie zastrešuje zastrešujete aj publikačnú a umeleckú činnosť, spolu s doktorandským štúdiom na fakulte. Ako vnímate záujem našich doktorandov o vedeckú činnosť? Ste spokojná s výsledkami ich prác?
Teší ma, že sa nám podarilo prijať šikovných doktorandov, ktorí sa aktívne zapájajú do projektov, ale aj výučby a diania na fakulte. Majú záujem o podávanie žiadostí v rámci rôznych grantových schém, aj keď nie vždy majú všetci rovnaké možnosti. Bolo by dobré nastaviť kritéria tak, aby doktorandi neboli diskriminovaní vekom alebo napríklad tým, že študujú externe. Najväčší zmysel má podporovať mladú generáciu, aby sa venovala vede a výskumu a pokračovala v práci na akademickej pôde. 
Do vašej kompetencie patrí aj projektové oddelenie. Nebolo by potrebné jeho posilnenie s cieľom podporiť získavanie prostriedkov z rôznych európskych grantov?
Práca na projektoch je časovo veľmi náročná, často nás prekvapia termíny aj počas sviatkov, víkendov a dovoleniek. Snažíme sa reagovať na projektové výzvy z rôznych grantových schém a využiť potenciál všetkých zamestnancov, nielen projektového oddelenia. Verím, že sa nám podarí získať aj väčšie projekty, z ktorých by sme potom vedeli posilniť aj personálne obsadenie tohto oddelenia.
Sama ste sa podieľali na viacerých medzinárodných výskumných a vzdelávacích projektoch. Čo je podľa vás najväčšou prekážkou väčšieho zapojenia slovenských pedagógov do výskumnej činnosti na európskej úrovni?
Mnohých ľudí odrádza najmä administratívna záťaž pri príprave a spracovaní projektu, dlhé hodiny na realizáciu výstupov a nízke finančné ohodnotenie. Avšak aj v tejto oblasti sa situácia zlepšuje, vznikli rôzne podporné centrá, ktoré poradia pri príprave projektov, sú dokonca aj granty priamo orientované na podporu prípravy projektov. Niektoré grantové schémy už zredukovali administratívnu záťaž, či dokonca zrovnoprávnili jednotlivé európske krajiny v odmeňovaní riešiteľov, keďže predtým sa nám často stávalo, že sadzby boli nerovnomerne nastavené.
Ste členkou CEDA (Centre of Design for All), ktorá je súčasťou medzinárodnej organizácie EIDD – DESIGN FOR ALL EUROPE. O čo všetko sa snaží táto platforma a ako sa môže FAD zapojiť do týchto aktivít?
Keďže v EIDD – Design for All Europe momentálne pôsobím na poste viceprezidentky, mám možnosť priamo prepájať aktivity EIDD s našou fakultou, napríklad pri organizovaní konferencií a workshopov, ale aj zapájaním sa do medzinárodných projektov s univerzitami, ktoré sú členmi EIDD. Našim cieľom je posunúť vnímanie tejto problematiky do širších súvislostí vo väzbe na udržateľnosť, priateľskosť prostredia ako aj reagovaním na neustále zmeny v živote, ale aj vo svete. Okrem EIDD pôsobím aj v Accessible EU (European Accessibility Resource Centre), kde zastupujem Slovensko ako národný expert v oblasti prístupnosti prostredia.
Ako ste sa dostali k téme inkluzívnosti prostredia? Na základe čoho ste si vybrali práve tento profesionálny fokus? Alebo si vybral on vás?
Moje profesionálne zameranie sa začalo formovať ešte počas štúdia architektúry, najmä na doktorandskom stupni, kedy ma veľmi pozitívne ovplyvnila moja školiteľka docentka Mária Samová, ktorá zaviedla predmet Bezbariérové navrhovanie (neskôr Univerzálne navrhovanie) na našej fakulte na základe jej zahraničných skúseností z Fínska a USA. Jej nadšenie a obrovská energia v presadzovaní tejto problematiky oslovila viacerých doktorandov. Spolu s ňou sme sa podieľali na príprave rôznych príručiek a dokumentov (aj legislatívnych) pre prax. Vždy nás považovala za rovnocenných partnerov – expertov.
O Slovensku sa dlho hovorilo ako o “bariérovej veľmoci“. Je to stále tak?
Situácia sa zlepšuje aj vďaka zjednocovaniu požiadaviek v rámci Európskej únie, napríklad na financovanie výstavby z eurofondov je potrebné dodržiavať princíp nediskriminácie, čiže vytvárať inkluzívne prostredie. Samozrejme, vidieť aj posun v myslení ľudí, najmä čo sa týka rešpektovania diverzity ľudí. Ale ešte stále máme veľké rezervy najmä v porovnaní so severským krajinami Európy, kde je bežné vidieť ľudí so zdravotným znevýhodnením zapojených do pracovnej činnosti, nehovoriac o inkluzívnom vzdelávaní. Žiaľ u nás sa ešte stále stretávame s mnohými predsudkami.
Ako by ste z tohto pohľadu zhodnotili situáciu na slovenských vysokých školách, konkrétne aj na našej fakulte?
V kolektíve CEDA (Centre of Design for All) sme na fakulte riešili viacero projektov a zhruba pred desiatimi rokmi sme mapovali stav prístupnosti vysokoškolských budov na Slovensku, a žiaľ výsledky boli alarmujúce. Avšak odvtedy sa situácia zlepšila a viaceré školy, vrátane STU a našej fakulty, realizovali bezbariérové úpravy, najmä vďaka rozvojovým projektom. Projektanti sa žiaľ tejto problematike venujú len okrajovo, dokonca bez estetických aspektov, pričom často použijú nevyhovujúce doplnkové zariadenia ako schodiskové plošiny namiesto toho, aby hľadali kvalitné architektonické a dizajnérske riešenia.
Sú bariéry, ktoré bránia plnšiemu zapojeniu študentov so znevýhodnením do štúdia, fyzického charakteru alebo sú tak trochu aj v našich hlavách?
Problematika sa často zjednodušuje na to, že stačí urobiť bezbariérový vstup a bezbariérovú záchodovú kabínu, prípadne výťah a všetko je vyriešené. Pokrok nastane až vtedy, keď si uvedomíme, že všetci ľudia majú právo nielen vojsť do budovy a na toaletu, ale aj sa vzdelávať a pracovať v primeraných priestoroch a byť rovnocenne zapojení do všetkých aktivít. Na prednáškach v rámci predmetu Univerzálne navrhovanie ukazujem študentom ich rovesníka, ktorý je nepočujúci, ale aj napriek tomu si splnil svoj sen – stať sa dídžejom. Prípadne architekta, ktorý je nevidiaci, ale aj napriek tomu aktívne tvorí, najmä pomocou nových 3D technológií.
Koncom roka skončil projekt Podpora univerzálneho navrhovania (PUN). V čom vidíte jeho najväčší konkrétny prínos pre FAD ale aj Slovensko?
Do projektu bolo zapojených veľa ľudí z našej fakulty pod vedením docentky Ley Rollovej, čo vidím ako prínos pre rozšírenie tejto problematiky na pôde fakulty. Vytvorilo sa veľa podkladov, ktoré môžu byť prínosom nielen v oblasti legislatívnych a technických predpisov, ale aj v ponuke príkladov dobrej praxe z rôznych krajín, ktoré sú vynikajúcou inšpiráciou. Vďaka projektu sa nám podarilo zapojiť sa aj do prípravy predpisov k novému zákonu o výstavbe.
Čomu sa rada venujete, ak práve nie ste zaujatá pracovnými povinnosťami?
Povinností mám toľko, že sa musím snažiť spestriť si ich napríklad hudbou, aby som to vydržala pri počítači. Keďže ma bavia skôr experimentálne hudobné žánre, počúvam ich radšej doma s veľkou dávkou tolerancie mojej rodiny. A samozrejme, rada cestujem spolu s rodinou. Predtým som vždy mala pripravený zoznam zaujímavých budov, ktoré museli povinne so mnou prejsť, teraz to už viac nechávam na náhodu a vnímanie atmosféry rôznych miest, vrátane multisenzorických zážitkov a prekvapivých momentov.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
