Rozhovor, v ktorom sa dozviete aj o tom, že úspech je založený predovšetkým na ľuďoch, pripravila doc. Ing. arch. Andrea Bacová, PhD., pri príležitosti inaugurácie nového dekana Fakulty architektúry a dizajnu STU doc. Ing. arch. Branislava Puškára, PhD.
Pán dekan, bol si slávnostne inaugurovaný do tejto dôležitej funkcie. S akými ambíciami vstupuješ na túto pozíciu?
Moja prvá ambícia je posilnenie postavenia Fakulty architektúry a dizajnu ako lídra vo vzdelávaní architektov, urbanistov a dizajnérov na Slovensku. Fakultu jednoznačne vnímam na Slovensku ako lídra v tejto oblasti. Tým, že sme dlhoročným členom European Association for Architectural Education, vieme porovnať našu úroveň aj s inými fakultami v Európe. Naša fakulta poskytuje vysokú úroveň vzdelávania v rámci Európy, čo dokazuje aj veľké množstvo aktívnych Erasmus zmlúv, pri ktorých je možné priame porovnanie kvalít študentov, ktorí sa zahraničných mobilít zúčastňujú.
Slávnostná inaugurácia, foto: T. Rószár
O tom svedčia aj úspechy našich študentov počas štúdia, ale potom i v praxi u nás i v zahraničí?
Presne tak, aktuálne sa môžeme pochváliť naším členstvom, spolu s ČVUT Praha, na príprave jednej z najväčších medzinárodných súťaží pre študentov fakúlt architektúry a urbanizmu na svete, ktorou je INSPIRELI Awards. V tomto akademickom roku súťaž zastrešujeme a je to práve z dôvodu, ktorý spomínaš – že naši študenti sa v nej dlhodobo umiestňujú na popredných priečkach, pritom sú tam hodnotené tisíce študentských prác z celého sveta.
Vo svojom volebnom programe si zdôrazňoval budovanie značky, goodwillu našej fakulty. Ako chceš k tomuto konkrétne prispieť?
Obchodná značka je stavaná na partnerstvách, na tom, ako nás vnímajú silní partneri z domáceho, ale aj zahraničného prostredia. Myslím, že v rámci Slovenskej technickej univerzity, ale aj všeobecne v rámci škôl architektúry nás vnímajú ako silnú renomovanú značku, ktorá je zároveň spoľahlivým partnerom pre mnohé inštitúcie z Európy aj zo sveta. Dôkazom toho je, že v rámci partnerstiev dnes prerastáme európsky rozmer a v najbližšom roku skúšame zabojovať o partnerstvá v Strednej Amerike v Mexiku a v Južnej Amerike – konkrétne na Universidad Católica de Chile, ktorá je ratingovaná ako jedna z najlepších univerzít v Južnej Amerike.
Znamená to, že sa chceš sústrediť na rozširovanie mena našej fakulty do zahraničného prostredia a rozvíjanie zahraničných vzťahov?
Určite. Zahraničnú oblasť vnímam ako veľmi silnú, z toho dôvodu, že sa pohybujeme naozaj na globálnom trhu. Rovnako ako sa obchodné značky pohybujú na globálnom trhu, tak aj fakulta sa pohybuje na globálnom trhu v oblasti vzdelávania. Za ostatných dvadsať rokov fakulta veľa dokázala ohľadom rozvíjania európskych partnerstiev a teraz sa tento rozmer pokúsime prerásť. Má to veľký význam práve pre získavanie veľkých medzinárodných projektov.
Pri budovaní tvorivej a kreatívnej atmosféry je veľmi dôležitý vzťah pedagóg a študent. Ako by to malo fungovať podľa tvojich predstáv?
Naša škola je odlišná od ostatných fakúlt STU v tom, že potrebuje poskytovať svojim študentom práve tvorivú atmosféru. My sme z veľkej časti umelecká škola, to znamená, že ku študentom sa u nás pristupuje veľmi špecifickým spôsobom. Keď porovnávam prácu pedagógov na iných fakultách našej univerzity, tak si dovolím tvrdiť, že u nás sa v práci medzi pedagógom a študentom dosahuje naozaj ten najindividuálnejší prístup. Vidieť to vo vertikálnych ateliéroch, kde sa počas semestra, kedy pracujeme so študentom, vzťah rozvíja nielen na odbornej, ale aj na ľudskej úrovni. Často sedíme hodiny nad jeho stavbou, urbanizmom, dizajnom a riešime aj veľa interdisciplinárnych aspektov, ktoré súvisia s architektonickou tvorbou a prenikajú až do sociálnej oblasti tvorby.
Máme fungujúci systém vertikálnych ateliérov, ktoré zaviedlo predchádzajúce vedenie. Máš nejaké plány, ako ich vylepšiť?
Tvorba vo vertikálnych ateliéroch na Fakulte architektúry a dizajnu je veľmi dobre hodnotená nielen študentmi, ale aj pedagógmi. Dá sa určite rozvíjať spôsobom, ktorý sa už začal pred pár rokmi, a to je hodnotenie vertikálnych ateliérov. Z hľadiska akreditácie je dôležitá evaluácia študentmi. Musí existovať platforma, na ktorej vedia študenti slobodne vyjadriť svoj názor, aký mali pocit zo spolupráce vo vertikálnom ateliéri. Okrem toho odborná porota hodnotí na konci semestra výsledky vertikálneho ateliéru. Toto nám veľmi pomáha pri ďalších konkurzoch na vertikálne ateliéry, kde si vlastne vieme vytvoriť nejaký rating a vieme sa podľa neho orientovať, ktorý ateliér chceme v budúcnosti podporiť.
To znamená, že by si chcel posilniť hodnotenie vertikálnych ateliérov?
Áno, myslím si, že mechanizmus bol rozbehnutý už v prvej etape a dobre fungoval a umožňoval dekanovi objektívne rozhodnúť pri výberových konaniach.
Vertikálny ateliér kde pôsobí B. Puškár, foto: M. Kováč
Nedostatok financií nám však neumožňuje zapojiť do práce toľko externých kolegov z praxe, ako by sme chceli. Vidíš nejakú možnosť riešenia tohto problému?
To je pre nás vážny problém, nemôžeme fungovať inak ako v úzkom kontakte s praxou. To je úplná samozrejmosť. Aby som to uviedol do reálnej situácie, tak v súčasnosti bojujeme o to, aby bol zachovaný titul hosťujúci profesor, ktorý nám práve roky umožňoval mať v tomto smere rozviazané ruky. Umožňovalo nám to osloviť konkrétneho špičkového architekta na obojstranne atraktívnu spoluprácu. Podľa nového vysokoškolského zákona sa však legislatíva mení a tento titul sa z legislatívy pomaly vytráca. Ideme však oň bojovať, aby bol zachovaný, lebo práve toto umožňuje dekanom vybrať si tých najkvalitnejších a osloviť ich po schválení veľkou vedeckou radou na dlhoročnú spoluprácu.
Je to dôležité aj pre formovanie príťažlivého univerzitného prostredia, ktoré potrebuje pestrú škálu profesionálov – teoretikov, praktizujúcich architektov, ľudí, ktorí sa viac venujú bádaniu, výskumu a publikačnej činnosti. Nie je potom jednoduché zmanažovať takúto osobnostnú škálu ľudí, aby celok fungoval v harmonickej rovnováhe. Ako to ty vnímaš?
Veľmi správne si to pomenovala, z môjho pohľadu sa univerzitný svet od toho stredoškolského líši práve veľmi bohatým mixom rôznych odborníkov, ktorí majú nielenže najrôznejší prístup k pedagogike, vede, ale majú aj odlišné pohľady na svet. Práve to umožňuje našim študentom vybrať si pedagóga, s ktorým chcú spolupracovať v rámci tvorby hlavne vo vyšších ročníkoch. Univerzitné prostredie vnímam ako mix ľudí rôznych odborných a osobnostných kvalít.
K tomu však patrí aj pozitívna atmosféra – jeden z najdôležitejších aspektov, aby sme sa tu všetci cítili dobre. Ostatné dva covidové roky boli v tomto smere pre nás všetkých veľmi náročné. Ako plánuješ reštart z tohto vynúteného „umelého spánku“ naspäť do normálneho života?
Ten režim, ktorý bol nepríjemný aj pre študentov aj pre pedagógov, trval dva roky. Verím v to, že každou imatrikuláciou prichádza vlastne k obnove a obmene študentov. S príchodom novej mladšej generácie – príde aj k oživeniu. Oni COVID režim v našich podmienkach nezažili a správajú sa tu už v súčasnosti úplne prirodzene. Ja vo všeobecnosti verím prirodzenej ceste a myslím si, že presne toto je ten príklad. Veľmi ťažko je prikazovať, že tu treba byť. Atmosféra sa vytvorí tak, že ľudia, ktorí sa tu budú dobre cítiť, budú školu aj navštevovať. Pokiaľ sa nezopakuje nová pandemická situácia, tak sa pomalou prirodzenou cestou vrátime do úplne normálneho režimu.
Architektúra, urbanizmus a dizajn sú naše hlavné študijné programy, ktoré majú k sebe blízko a v mnohom sa dokonca prelínajú. Plánuješ nejak posilniť ich vzájomné previazanie?
Už samotné premenovanie fakulty na Fakultu architektúry a dizajnu posilnilo postavenie dizajnu na našej fakulte, čo je vynikajúce, lebo hľadať nejakú tenkú hranicu medzi architektúrou a dizajnom je podľa mňa zbytočné. Sú to odbory, ktoré sa absolútne prelínajú a tým spôsobom by sa mali aj vyučovať, čo sa aj deje, lebo nie iba na ústave interiéru, ale už aj na ďalších ústavoch prichádza k aktívnemu prepojeniu pedagogickej aj vedeckej činnosti študijných programov. Tento proces chcem určite podporovať, lebo práve interdisciplinárne polohy sú v súčasnosti vo vzdelávaní v Európe veľmi cenené. Bola by škoda ich nepodporiť.
A tu sme už pri spolupráci, bez ktorej to nejde. Aj naša profesia si vyžaduje tímových hráčov, ani ty sa bez nich nezaobídeš. Kto sú teda tí tvoji tímoví hráči – prodekani – a ako vnímaš ich úlohy?
Vyberal som si ľudí, ktorých vysoko hodnotím nielen odborne, ale aj osobnostne, a za tieto prvé dni našej spolupráce sa mi zdá, že som sa v nich nemýlil, lebo sa mimoriadne aktívne ujali agendy a naozaj od prvej hodiny nástupu do práce robia na vyše sto percent, čo sa aj prejavilo na tom, že v období, kedy sme si prenášali agendu (približne od mája tohto roku), boli všetci bez toho, aby mali akýkoľvek pracovný záväzok, ochotní spolupracovať s vtedajším vedením, za čo som im veľmi vďačný. Pomohlo nám to prirodzene a plynulo ako novému vedeniu prejsť (tak, aby si študenti ani nevšimli žiadnu zmenu) do nového akademického roka.
Prodekani FAD STU: K. Görner, K. Macháčová, Z. Čerešňová, M. Czafík a dekan B. Puškár, foto: M. Kováč
Na prvý pohľad sa to zdá možno jednoduché, ale pri takej veľkej „firme“, ako je fakulta, musí byť na začiatku semestra všetko na výuku pripravené, aby sme bez problémov nabehli na všetky pracovné aktivity. A to sa nedá urobiť za jeden týždeň.
V tejto súvislosti sa chcem veľmi poďakovať aj predošlému vedeniu, že kolegovia boli ochotní s nami komunikovať počas štyroch prechodných mesiacov a prodekanov zasvätiť do agendy tak, aby sme nastúpili teraz v septembri plynulo a bez nejakého stresu. Takže som im naozaj veľmi vďačný.
Pedagogika tvorí približne polovicu našich výkonov, zvyšok napĺňame výskumom alebo umeleckou činnosťou, ktorú musíme smerovať tak, aby sme vhodne zapadli do hodnotiaceho rebríčka stanoveného akreditačnými podmienkami. Čo považuješ v tomto smere za najdôležitejšie, aby sme nielen zachovali goodwill, ale hlavne, aby sme boli konkurencie i akreditácieschopní?
Akreditácia je veľmi prísny proces, ktorý hodnotí pedagogických, tvorivých zamestnancov na základe ich výkonov. Je to metodika, ktorej sa nevyhneme, a keď chceme uspieť v akreditácii, musíme ju aj napĺňať. Toto je jedna strana mince, druhá strana mince súvisí s tým, že existuje veľmi veľa aktivít, ktoré by som nerád nazýval podpornými, ale pre našu komunitu sú veľmi dôležité. Sú to výstupy, ktoré nie sú pri akreditácii tak vysoko honorované, ale keby sa nediali, keby neboli, tak si naše fungovanie neviem predstaviť. Úlohou dekana je veľmi citlivo hľadať v zamestnancoch talenty, lebo ja si myslím, že každý má talent pre istú oblasť a mojou úlohou je ten talent nielen nájsť, vedieť o ňom, ale ho aj podporiť, lebo možno práve tú jednu drobnú oblasť vie ten človek robiť špičkovo. A týmto sa vrátim na začiatok nášho rozhovoru. Práve hľadanie a podpora špičkových výkonov nám umožňuje byť rešpektovaným partnerom. Takže, znova sa pohybujeme na báze podstatne širokospektrálnejšieho hodnotenia, akým je akreditácia.
Áno, možno na prvý pohľad menej významné aktivity, projekty či partnerstvá sa môžu až postupom času vykryštalizovať a stať dôležitou súčasťou tých „veľkých“ a v našej štruktúre oceňovaných. K tomu však treba vedieť ľudí dobre odhadnúť. Darí sa ti to?
V tejto oblasti mi pomáha, že nie som v tomto prostredí nováčikom. Na univerzite sa pohybujem od ukončenia svojho doktorandského štúdia a mojou veľkou výhodou ako dekana je, že väčšinu svojich zamestnancov poznám osobne, tykám si s nimi, dovolím si tvrdiť, že s väčšinou mám dobrý až priateľský vzťah a táto skúsenosť mi práve umožňuje nachádzať v ľuďoch tie kvality, ktoré napríklad potrebujú mať pri vedení študentov, vedení grantov alebo riadení nejakých kolektívov. Vo svojom dlhoročnom pôsobení na fakulte vidím práve pozitívnu stránku. Čerpám skúsenosti aj z toho, že som mal šancu byť už ako tridsaťjedenročný súčasťou vedenia fakulty ako prodekan, v čase ostatných štyroch rokov som zase pôsobil v štruktúrach senátu, to znamená, že viem odlišovať tieto dva pohľady hlavných zložiek riadenia fakulty a univerzity, lebo senát je v určitom zmysle aj kontrolným orgánom vedenia a tie pohľady sa niekedy odlišujú. Úlohou je obrusovať hrany – hľadať nejakú spoločnú cestu. Práve to, že som si vyskúšal rôzne pozície na obidvoch stranách, umožňuje mi to možno objektívnejšie hodnotiť situáciu.
Dá sa povedať, že tu doma je to v zásade jasné, ale poďme sa pozrieť na situáciu, ktorá nás nepriaznivo ovplyvňuje zvonku. Podpora vedy a výskumu je zo strany štátu už dlhodobo podhodnotená. Od roku 1989 až dodnes sa na poste ministrov školstva vystriedalo až dvadsaťdva ministrov, vrátane štyroch dočasných. Len dvaja z nich pôsobili celé funkčné obdobie. Momentálne tiež nemáme riadneho ministra. Neustále zmeny nevytvárajú vôbec predpoklad stability a efektívneho rozvoja. Táto situácia nepraje školstvu všeobecne, nielen teda našej fakulte. Ako vnímaš túto nepriaznivú situáciu a ako si myslíš, že obstojíme v tom, čo nás čaká?
V tomto smere je situácia naozaj neľahká. Na slávnostnom otvorení akademického roka STU sme si mohli vypočuť prejav pána premiéra Hegera a zároveň prejavy pána rektora STU a pána predsedu Akademického senátu STU. Obavy z našej strany o ekonomické smerovanie rezortu, o to, ako bude zabezpečené finančné krytie našich aktivít, je určite opodstatnené. Začalo sa to trvalým, každým rokom sa zvyšujúcim prepadom dotácie, ktorý sa bude prehlbovať aj v budúcom roku. V kombinácii s celkovým rastom cien všetkých vstupov, nie iba energií, to robí obrovský ekonomický tlak na univerzity na Slovensku. V rámci Európy sme v porovnaní s univerzitami v najvyspelejších krajinách dlhodobo ekonomicky poddimenzovaní. Teraz sa situácia zhoršila a my sa naozaj snažíme robiť špičkové výkony za často desatinu ich ceny v porovnaní so zahraničím, čo je veľmi neférové. Čo sa týka odmeňovania univerzitných zamestnancov, sme na chvoste v EÚ. Pre mňa ako dekana je situácia veľmi zložitá, lebo budem musieť hľadať zdroje na odmenenie tých najvýkonnejších, pretože ak nebudú motivovaní k ďalším výkonom, môže to viesť ku stagnácii. To by negatívne ovplyvnilo postavenie fakulty.
Slávnostná imatrikulácia prvákov, foto: M. Kováč
Naša hodnota je, bohužiaľ, meraná veľmi nízkou cenou. Napriek tomu tu existujú možnosti, ako z toho von, a to je práve aktívny výskum a rôzne granty, ktoré sú dostupné a aj ich robíme, a druhá možnosť, ktorú máme, sú Bellušove ateliéry, čiže projekčná činnosť. Ako chceš podporiť tieto dve oblasti, ktoré aj teraz prinášajú škole financie z iných zdrojov?
Veľmi ma teší, že stúpa množstvo vedecko-výskumných a rozvojových projektov, ktoré sa riešia na fakulte, čo sa týka počtu aj objemu. Rovnako nám stúpa množstvo zmlúv v podnikateľskej činnosti Bellušových ateliérov. Na druhej strane ma mrzí, že ak by sme žili vo vyspelej spoločnosti, tak si z týchto prostriedkov hradíme nadštandard. My sme sa však dostali do situácie, kedy si z nich saturujeme základ. To je pre mňa ako riadiaceho pracovníka devastačný pocit.
Ale toto sa nezmení zo dňa na deň a myslím si, pričom ti nechcem brať ilúzie, že to ako dekan tiež nemáš možnosť výrazne ovplyvniť. To je situácia, ktorá súvisí s kondíciou nášho štátu a s ktorou sa musíme nejako vyrovnať.
Určite áno, neexistujeme izolovane, sme súčasťou veľkej univerzity, tá univerzita je súčasťou vzdelávacieho systému na Slovensku. Spomínal to aj bývalý pán dekan Gregor vo svojom ostatnom rozhovore, že pri pôsobení nového vedenia sa obáva externých vplyvov. Tiež zažíval posledné dva roky ako dekan snahu o zvýšenie výkonu zamestnancov, ale nemal už prostriedky na to, aby ich odmenil. To sú presne tie externé vplyvy, ktoré musíme znášať a vieme ich ovplyvniť len v minimálnej miere, lebo sa dejú niekoľko úrovní nad nami.
Na jednej strane je to frustrujúce, ale na druhej strane nádej dáva naše pracovné prostredie, ktoré tu je. Je tu veľa kvalitných, šikovných ľudí, ktorí sú ochotní aj za menej peňazí podávať špičkové výkony. Preberáš fakultu v dobrej kondícii (čo konštatoval v záverečnej správe odchádzajúci dekan prof. Gregor), s kvalitnými výsledkami, s momentálne 800 študentmi a 150 zamestnancami v dôstojnej budove od architekta Emila Belluša a predovšetkým preberáš inštitúciu so silnou tradíciou. Čo z nej by si rád pripomenul na záver nášho rozhovoru?
Málo dekanov fakúlt architektúry sa vie pochváliť, že sídli v budove, ktorú si špičková osobnosť architektúry navrhla sama pre seba ako pre profesora i zakladateľa. Naša budova je obľúbená zamestnancami aj študentmi. Je radosť ju rekonštruovať, opravovať, lebo je to veľmi dobrý základ, na ktorom staviame. Rovnako presadenie sa silnej garnitúry profesorov zo Slovenska a hlavne z Čiech (Piffl, Koula, Hruška, Karfík ) v povojnových rokoch (v roku 1946), bolo základom tvorby silnej tradície našej inštitúcie. Práve oni sa vedeli, v tej dobe a v tom prostredí, presadiť a to ostatné vonkajšie prostredie ich rešpektovalo. Tradícia je naozaj jedna z vecí, ktorú si nemôžete kúpiť, ak si zakladáte firmu. Tradícia, dobré meno – to sú veci, na ktorých sa dá stavať. Stav inštitúcie vnímam naozaj ako konsolidovaný, oveľa horšie vnímam stav spoločnosti, hospodársky a ekonomický stav Slovenska a z toho mám obavy. Ale išiel som do funkcie s tým, že o týchto rizikách viem a aj preto mám (čo sa týka vekového priemeru) najmladšie vedenie v histórii fakulty. Sme najmladšie vedenie, ktoré má nielen odbornosť, ale má aj vnútornú silu, aby sa dokázalo presadiť a aby vybojovalo miesto, ktoré si zaslúžime.
Mne už nič iné neostáva len ti, pán dekan, milý Braňo, zaželať, aby sa ti na tejto pozícii darilo a aby sa nám všetkým spoločne podarilo budovať fakultu s pozitívnym imidžom a predovšetkým s dobrou tvorivou atmosférou.
B. Puškár spoločne s A. Bacovou, ktorá robila rozhovor.
