Vo svojom výskume sa zaoberá aj konštrukciami z dreva. Od roku 2010 pracuje na Ústave ekologickej a experimentálnej architektúry Fakulty architektúry STU, ktorý v súčasnosti vedie. S architektom Tiborom Vargom sme sa zhovárali aj o tom, ako sa v rámci architektúry vyvíja obsah prívlastkov „ekologické“ či „experimentálne“.
Slovo „experiment“ sa objavovalo už v názve katedry, na ktorej ste začali pracovať v roku 2003. Ako sa za viac ako dve desiatky rokov zmenil koncept toho, čo sa v architektúre vníma ako experimentálne?
To je dobrá otázka, v určitých cykloch si ju kladieme aj u nás na ústave. To, čo bolo kedysi experimentálne dnes, je možno absolútne bežné a zase naopak. Niekedy sa vraciame k starším veciam, ale tvoríme ich už v novom prostredí, alebo iným postupom. Experimentálnosť môžeme chápať v jednej rovine ako výsledok tvorivej činnosti. My však už začíname vnímať experiment aj v rámci pedagogického postupu. Pri trendoch vysokých škôl cítime práve tu potenciál: experiment - alebo možno veda ako taká – ako súčasť participácie študentov na našich výskumoch a teda súčasť pedagogického procesu. Časť nášho ústavu sa venuje napríklad tvorivej digitálnej architektúre, ktorá momentálne zažíva - špeciálne na našej fakulte - boom. Experiment je aj súčasťou našich tém. Takou témou môže byť napríklad určitá architektúra alebo urbanizmus, ktorá vznikla či bola navrhnutá iným ako zaužívaným spôsobom. Dobrému výsledku napomáha aj využitie dát z našej vedeckej činnosti, prípadná implementácia alternatívnych technológií, ktoré sa medzičasom pomaly stávajú konvenčnými. 
Čo by sme si mali po tým „iným ako zaužívaným“ predstaviť? Máte na mysli napríklad navrhovanie pre kozmické prostredie?
Aj také témy u nás rezonovali na ústave. Podobné veci boli pred pár rokmi vnímané ako trochu nereálne a dnes sa nad tým vážne uvažuje. A dokonca niektorí naši kolegovia či bývalí absolventi na podobných výskumoch participovali.
Ďalším prídavným menom, ktoré sa s vašim ústavom spája je „ekologický“. Nemala by už byť akákoľvek architektúra takto označená? Nie sú ekologické prístupy vlastne integrálnou súčasťou akéhokoľvek navrhovania?
Áno, všetko by malo byť ekologické, a teda ohľaduplné k životnému prostrediu. Niekedy ide len o racionálne rozhodnutia v architektonickom navrhovaní s ohľadom na podmienky, prostredie a funkciu stavby. Veľmi veľa tém, ktoré boli pred nejakými dekádami nosnými témami nášho zamerania, sú dnes už normatívne zakotvené. Ale nemám úplne pocit, že všetci už vieme celkom dokonale používať ekologické postupy. Moja skúsenosť je taká, že najmä pri pedagogike musíme stále pripomínať elementárne pohľady na prostredie, do ktorého navrhujeme. Dnes žijeme v globálnom svete, naši študenti môžu teoreticky po ukončení našej fakulty pracovať kdekoľvek na svete, preto ich musíme pripravovať, ako si majú rôzne typy prostredí analyzovať. Nie som si istý, že architektúry stále dostatočne reagujú na danosti okolia. Z hľadiska fyzického prostredia to napríklad vidno špeciálne v letnom období. Zimu už zvládame celkom dobre, ale chladenie, ktorého základom je tienenie, nám robí problémy. Každým dňom vznikajú v praxi nové výzvy, ktoré sa nedajú uchopiť parciálne v špecifických typoch navrhovania rôznych budov. Nie sme, z hľadiska stavieb typologicky orientovaný ústav. Snažíme sa študentov viesť k elementárnym hodnotám mestského či prírodného prostredia, ktoré zaručujú pozitívny odkaz pre ďalšie generácie. 
Viacúčelová športová hala - Diplomová práca Kataríny Sivákovej pod vedením Tibora Vargu bola nominovaná na Cenu profesora Lacka.
Myslíte hlavne na výzvy spojené s klimatickou zmenou?
Áno, najmä s ňou. Už to nie je len o spotrebe energií počas prevádzky novej budovy, či počas jej výstavby, ale aj o spotrebe energií na celkový cyklus stavebných materiálov. Tu sa otvára zase veľmi široká téma, s ktorou sa my na našom ústave snažíme už dlho pracovať, keďže dnes je už po výsledkoch tohto typu výskumu väčší dopyt. Nie som zástanca toho, aby architekt explicitne vypočítal, ktoré časti stavby do akej miery zaťažujú našu uhlíkovú stopu. Skôr preferujem, aby naši absolventi vedeli rozlišovať medzi materiálmi, aby vedeli zbierať a vyhodnotiť dáta o ich uhlíkovej stope. Následne, aby rozhodli, akým spôsobom by sa mohol nahradiť v tomto kontexte konštrukčný či izolačný materiál, ktorý je veľmi zaťažujúci pre environment. V neposlednom rade bol niekedy problém ekológie kedysi zúžený len na skúmanie konkrétnej budovy. Dnes sa zameriavame na celú urbanistickú štruktúru, nebavíme sa teda len o jednom dome, ale o súbore domov, akým spôsobom si vedia zdieľať medzi sebou energetické zisky či rezervy, ako môžu urbanistické štruktúry ideálne fungovať z hľadiska energie. Toto je celkovo veľmi zaujímavá téma, na ňu sme ako spoločnosť úplne zabudli. Alternatívne zdroje energie tu už sú, ale aké sú potenciály v mestských štruktúrach, to ešte veľmi neriešime. Dnes už nie je zaujímavé, keď sa energetická efektívnosť podarí dosiahnuť v rámci jedného objektu. Zaujímavé to začína byť, keď to ide do nejakej šírky a má to väčšiu kvantifikačnú hodnotu.
Súčasťou experimentu je možno niekedy aj návrat k tradičným materiálom. Je to možné vnímať aj týmto spôsobom experiment?
Kedysi dávno sme hovorili o „tradičných“ materiáloch, po nejakej dobe hliníkovej, betónovej a oceľovej sme prešli k pomenovaniu „progresívne“ materiály. A dnes to zase voláme „tradičné“, ale ja by som skôr hovoril o „prírodných“ materiáloch. Niektoré z nich majú veľmi nízku uhlíkovú stopu, lebo sú prirodzene obnoviteľné. Nám však nejde len o fundamentálne rozdelenie na tradičné alebo prírodné materiály. Podľa mňa už len ich kombinácia prináša kvantifikačne zaujímavé hodnoty. Na druhej strane, keď my budeme vedieť prírodné materiály viac a viac používať v jednotlivých konštrukciách, keby sme s ich pomocou len o polovicu znížili uhlíkovú stopu, ktorú stavebníctvo vytvára, tak to je veľká pomoc. Nemusí ísť len o ortodoxné „prírodné“ konštrukcie, ale aj hybridné, kombinované. Niektorí ľudia tomu neveria, sú však aj takí, ktorí rozumejú, že čo sa vlastne deje. Problém nie je len v CO2, ale aj v iných fosílnych plynoch. Snažíme sa pripraviť študentov, aby s týmito faktami v praxi vedeli pracovať.
Bude to podľa vás prax už od nich vyžadovať?
Možno to u nás ešte dnes nie je úplne veľká téma, aj keď už prichádzajú tlaky paradoxne z finančných inštitúcií či od developerov. Vo svete sa tým však už bežne zaoberajú či už na mestských, regionálnych alebo štátnych úrovniach. Naši študenti si to už uvedomujú, vedia, že musia byť pripravení uspieť v rámci globálneho trhu architektov. Preto má táto téma pre nich – banálne povedané - perspektívu. Myslím si, že aj k tomu ich vedieme, že rozhodnutia pri navrhovaní budov ekologických spôsobom sú často jednoducho racionálne rozhodnutia. Aj psy na uliciach, keď je extrémne teplo, 40°C, nechodia po rozpálenom slnku, ale po tieni. 
Ak hovoríte o racionálnych rozhodnutiach, možno sa treba v prvom rade vzdať iracionálneho uvažovania, že sa nám podarí ísť proti prírode.
Veľkou témou sú teraz extrémne suchá, po ktorých často prichádza extrémne obdobie dažďov. Prinajmenšom môžeme skonštatovať, že zrážkové úseky sú extrémnejšie a sú veľmi nerovnomerné rozdelené počas roka. Možno, že zrážky sú počas roka z hľadiska množstva obdobné, ako boli v minulých rokoch, ale dochádza k nim v kratších časových úsekoch a to robí problém. Preto si musíme vedieť vodu nejakým spôsobom zadržiavať. A toto zas nie je téma jedného objektu. Opäť je to skôr téma blokov, mestských častí, aby nevznikali tepelné ostrovy, či záplavové územia.
Ako sú nápomocné alebo ako informované sú samosprávy na Slovensku? Do akej miery v nich nachádzate partnerov? Kto je v dnešnej dobe nositeľom nových myšlienok?
Nedá sa to určite generalizovať, ale z praktického hľadiska či zo skúseností môžem povedať, najväčším nositeľom zmien sú tí, ktorí dávajú peniaze. Kompetentné orgány životného prostredia vedia ako postupovať, majú však legislatívne limity. Samosprávy u nás málokedy niečo veľké financujú z vlastných peňazí, a ak už je stavba podporená z nejakých európskych fondov, tak sú s nimi spojené aj environmentálne podmienky. A toto už začína robiť tlak na samosprávy, že aj pri vlastných projektoch chcú mať tento aspekt implementovaný vo svojich návrhoch. Vo všeobecnosti si však myslím, že by pomohlo, keby nejaká inštancia zhora integrovala alebo usmerňovala projekty v tomto kontexte. Toto sa ešte úplne nedeje.
Myslíte z úrovne vlády alebo obecne štátu?
Môže to byť vláda, môžu to byť inštitúcie, ktoré povedia, že ak chceme vytvárať lepšie prostredie pre ľudí, tak musíme implementovať tieto a tieto opatrenia. Keď hovoríme len o obyčajnom parkovisku, tak je rozdiel, či plochu vyasfaltujeme alebo vybetónujeme, alebo či zohľadnime odvodnenie, tienenie tak, aby sme nevytvorili v meste ďalší tepelný ostrov.
Univerzitné bývanie v Janove - Diplomová práca Niny Kákošovej pod vedením Tibora Vargu získal v rámci Ceny profesora Jozefa Lacka odmenu PRO CIVITATE.
Vrátim sa k prírodných materiáloch, predpokladám, že si väčšina ľudí si predstaví drevo, možno nejaké prírodné omietky... Čo všetko by sme v tejto kategórii mohli ešte menovať?
Nepálená hlina je zaujímavým atribútom v kombinácii s akýmkoľvek iným prírodným materiálom, napríklad s drevom, slamou a podobne. Hlina takisto robí pokroky v technológiách, vznikajú z nej veľmi pekné realizácie. Z hľadiska využitia v stavebníctve najviac to drevo ako konštrukčný materiál. V tomto ohľade zažíva stavebníctvo celosvetovo veľmi zaujímavú etapu.
A čo slama?
Je zaujímavá z hľadiska izolačných vlastností, do určitej miery aj staticky. Osobne ju vnímam ako pokrok v kombinácii s rámovou drevenou konštrukciou alebo aj samostatne, v závislosti od tlaku a od toho, akým spôsobom sa spracuje. Je úplne fantastické, že ide vlastne o poľnohospodársky odpad. No a potom tie ostatné materiály ako konope, ľan, čokoľvek sa dá veľmi pekne vložiť do izolačných častí konštrukcií. Aj keď ide všetko o prírodné materiály, niektoré sú odpadom, ale niektoré sú cielené pestované a ich cena je relatívne vysoká. Hoci majú tieto materiály nepochybne lepší vplyv na zdravie človeka, stále je to niečo nadštandardné. 
Polyfunkčný areál Bazová - Diplomová práca Lucie Hrdlovičovej pripravená pod vedením Tibora Vargu nominovaná na Cenu profesora Jozefa Lacka.
Problémom sú určite aj predsudky, že prírodné materiály nie sú také kvalitné či trvanlivé. Je to tak?
Nedôvera je zložitá vec, lebo je historicky v nás veľmi zakotvená. Chce to ešte nejaký čas ale je to neporovnateľné so situáciou pred desiatimi rokmi, kedy bolo u nás málo referencií a realizácií. Dnes už aj na Slovensku vzniká veľké množstvo napríklad kvalitných drevostavieb, dokonca aj vyhrávajú či sú nominovaní na architektonické ocenenia. Takže už vieme veľmi pekne argumentovať, ukázať, ako reálne takéto stavby fungujú. Keď drevo nepriznáme v interiéri, tak možno niektorí menej dôverčiví ani nebudú vedieť, že bol objekt z neho postavený.
A tie priznané kvázi historizujúce nové drevenice, ktoré nám vyrastajú v horskom prostredí? Bývajú to progresívne stavby aj z hľadiska uhlíkovej stopy, udržateľnosti alebo ide často len o formálne použitie prírodného materiálu?
Asi máte na mysli citácie tradičných historických tvarosloví drevodomov. To je individuálne, súvisí to s konkrétnymi investormi. Určite vzniknú aj dobré realizácie, určite aj menej šťastné kópie dreveníc, zrubov, ale toto už závisí od vkusu nás obyvateľov. Tento tradičný konštrukčný systém ponúka veľa pohľadov na architektonické navrhovanie, napokon ide aj o kultúrnu udržateľnosť a istú formu stavebnej identity daného regiónu. Pre kreatívnych architektov, pri správnom použití, a určitom posune môže mať v sebe potenciál aj v dnešnej dobe.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska
