Na mimoriadnom zasadnutí kolégia dekana, ktoré sa konalo tento týždeň, predniesol doterajší dekan Pavel Gregor rekapituláciu toho, čo sa jeho vedeniu podarilo uskutočniť počas štvorročného funkčného obdobia. Tvrdí, že pozícia dekana bola preňho osobnou aj profesionálnou výzvou, najväčšie hrozby do budúcna vidí v nesystémovom externom prostredí.
Bývalá dekanka Ľubica Vítková vám pri svojom odchode z funkcie v rozhovore pre časopis ILFA priala priaznivé vonkajšie aj vnútorné prostredie. V akom kontexte ste nakoniec s prodekanmi a prodekankou realizovali svoje plány?
Už v čase môjho nástupu bolo prostredie veľmi nesystémové, čo sa týka zákonov a pôsobenia ministerstva školstva. Kritériá kladené na zamestnancov vysokých škôl sa neustále menia, navyše sú rôznorodé. Etablovaná Slovenská akreditačná agentúra aplikuje iné kritéria na hodnotenia vedecko-výskumnej a pedagogickej činnosti ako samotné ministerstvo školstva. V prostredí, kedy sa požiadavky na pedagógov neustále menia, je veľmi ťažké robiť perspektívne opatrenia. Najväčším problémom je však to, že vláda namiesto aktívnej a finančnej podpory vysokého školstva razí predstavu, že je predimenzované.
V akom stave by ste radi videli fakultu o niekoľko rokov?
Veľmi pozorne som si vypočul volebný program budúceho dekana Branislava Puškára, bol som milo prekvapený, že v mnohom nadväzuje na aktivity doterajšieho vedenia, čo vnímam ako logický krok. Obávam sa však negatívnych externých vplyvov, tam mu veľmi držím palce. Verím, že ministerstvo školstva a vláda zmení politiku neustáleho znižovania dotácie. Súhlasím so všetkými ich kritériami, s tlakmi na medzinárodnú kvalitu výskumu, myslím si však, že prvým krokom musí byť vytvorenie podmienok. Kvalita na našich vysokých školách je, ale študenti idú do zahraničia aj za iným materiálnym zabezpečením. Ak raz majú v Brne či v Prahe lepšie vybavené priestory a dostatočnú kapacitu internátov, sám by som ako rodič svoje deti poslal radšej tam. To si ministerstvo nechce uvedomiť.
Aké sú možnosti sa na úrovni fakulty s takouto situáciu vyrovnať?
Jediná možná cesta je ísť dôraznejšie cestou vedeckých či univerzitných grantov, ktoré majú v sebe zahrnuté aj mzdové prostriedky. V tejto oblasti sme v rámci aj STU niekde na konci, nie na špici. Vďaka doterajšiemu vedeniu však fakulta získala tzv. kapacitný grant vo výške štyristotisíc eur, ktorý ako verím, pomôže výrazným spôsobom v rámci mzdových prostriedkoch. Malo by to trochu uľahčiť nábeh nového vedenia.
V súvislosti s vašim pôsobením sa najviac spomína vznik vertikálnych ateliérov na FAD. Za ich zavedenie ste získali v roku 2021 na základe hlasovania odbornej verejnosti aj cenu Osobnosť roka na ASB GALA. Čo bolo najnáročnejšie pri ich zavádzaní?
Jednoduché riešenie to nebolo, už len z dôvodu istého konzervativizmu akademického prostredia. Problém bol presvedčiť našich kolegov, že je to progresívna vec, ktorá nás posunie dopredu. Zamestnanci našej fakulty - asi ako väčšina ľudí - nemajú radi zmeny. Ich najväčšou obavou bolo to, či to bude znamenať zánik študijných zameraní ako boli nastavené v deväťdesiatych rokoch. Som veľmi rád, že táto zmena nakoniec našla podporu nielen medzi študentmi, ale aj tvorivými zamestnancami. Nakoniec, boli sme jedinou fakultou architektúry v rámci bývalého Československa, ktorá pred tými tromi rokmi nemala zavedený tento spôsob výučby. Nešlo teda o nejaké nóvum v rámci stredoeurópskeho priestoru, skôr o dobiehanie trendov. To, že to zrejme bolo správne rozhodnutie, dokazuje aj fakt, že v tomto študijnom roku na tento systém nabehol aj študijný program Dizajn.
Prví záujemcovia sa vyberali akýmsi výberovými konaním, prečo bola táto forma pre vás dôležitá?
Je veľmi správne, že prišlo k istej konkurencie, k výberu tých najlepších z najlepších. Zároveň som chcel dať našich domácich pedagógov na rovnakú úroveň ako boli tzv. architekti z praxe. Drvivá väčšina našich pedagógov sú totiž tiež architekti z praxe, čo sa týmto spôsobom dokázalo. Všetci záujemcovia totiž museli predložiť koncepciu pôsobenia vo vertikálnom ateliéri a následne si z nich vybrala komisia zložená aj z externých členov. Dnes túto úlohu preberajú garanti študijného programu, ktorí sú zodpovední aj za personálne zabezpečenie študijných programov.
Do akej miery môže byť relevantná výhrada, že ak nie je v súčasnosti dosť peňazí ani na domácich pedagógov, prečo ešte platíme externistov?
Táto výhrada mi bola asi dvakrát či trikrát tlmočená na zasadnutí Akademického senátu FAD. Argumentoval som tým, že v tomto prípade nemôže byť finančná stránka tou rozhodujúcou, navyše pri viac ako osemdesiatich interných tvorivých zamestnancoch je otázka štyroch externých pedagógov irelevantná aj z hľadiska rozpočtu. Vôbec však nie je nepodstatná pre PR našej fakulty, pre „message“, ktorú vysielame, že zamestnávame tých najlepších. Podaril sa nám dokonca husársky kúsok: na našej fakulte začali pôsobiť aj zástupcovia svetového štúdia BIG (Bjarke Ingels Group). Túto pestížnu spoluprácu máme zatiaľ potvrdenú aj na tento akademický rok. Na oboch študijných programoch bolo našim zámerom vytvoriť niečo ako vertikálny ateliér hosťujúceho pedagóga, v rámci ktorého by sa nám darilo – zvyčajne za finančnej podpory partnera či sponzora – zavolať aspoň na jeden semester nejakého výnimočného architekta, urbanistu či dizajnéra. Po našej škole túto myšlienku realizovala aj fakulta architektúry na ČVUT Praha, kde v súčasnosti takýmto spôsobom pôsobí zástupca ateliéru MVRDV – Architects.
Prakticky po roku a pol po vašom nástupe do funkcie zasiahla pandémia koronavírusu.
Pandémia nás všetkých zaskočila, ako záchrana sa ukázalo to, že sme veľa vecí stihli vykonať už v priebehu prvého roka, lebo následne prakticky polovica nášho funkčného obdobia prebiehala v online prostredí, čo výrazným spôsobom zasiahlo do spôsobu napĺňania našich plánov. S lockdownami sme sa podľa mňa vysporiadali s veľkou cťou, v celoslovenskom prieskume Slovenskej akreditačnej agentúry bola naša fakulta hodnotená ako najlepšia na Slovensku spomedzi všetkých fakúlt. Pozitívne bolo aj to, že pandémia technologicky posunula fakultu dopredu, urýchlila digitalizáciu a modernizáciu výučby. Veľká vďaka patrí viacerým iniciatívnym kolegom, ktorí celý tento proces naštartovali. Pomoc z ministerstva školstva prišla až oneskorene, kedy sa nám refundovali nejaké dodatočné náklady.
Medzi dlhodobé negatívne dôsledky pandémie však patrí určite aj do istej miery pretrvávajúci „syndróm prázdnej školy“.
Aj po odznení lockdownov sa ukázalo, že časť študentov, ale aj pracovníkov si zvykla tráviť oveľa viac pracovného času doma ako na fakulte. Možno to nie je až tak na úkor ich pracovných činností, ako istej tvorivej interakcie. Na druhej strane sa ukázalo to, čo som tvrdil už veľmi dávno: akademické prostredie nemôžeme merať rovnako ako pracovníkov administratívy. Je to úplne iná práca, tvoriví zamestnanci si ju organizujú sami. Pri pedagógoch je 8.5 hodinový čas či nutnosť dodržiavania stanovenej pracovnej doby od ôsmej do šestnástej absolútny prežitok.
Ako je však možné zladiť kreativitu prostredia so striktnými administratívnymi pravidlami, ktoré platia vo verejnej sfére?
Niečo by sa s tým určite malo robiť. Aj pandémia ukázala, že nedodržiavanie striktných formálnych náležitostí nemusí byť na úkor tvorivej činnosti, práve naopak. Mňa veľmi nepríjemne zaskočilo, akí konzervatívni sú ľudia na technickej univerzite, keď aj na môj podnet, bývalá pani prorektorka podávala návrh na zmenu pracovného poriadku, ktorý by zavádzal home office, väčšina akademického senátu univerzity sa postavila proti. My sme vlastne dodnes jediná fakulta na STU, ktorá na základe mojej smernice dekana má tento inštitút, všetky ostatné fakulty ho akceptovali iba počas mimoriadnej situácie. Z môjho pohľadu je to veľmi dôležitá vec, nestaneme sa modernejšou univerzitou len nejakými modernými technologickými prostriedkami, ale aj naskočením na nové trendy využívania pracovného času.
Určite je za spomínaným konzervativizmus zodpovedných aj istá obava zo zneužívania práce z domu.
Zdôrazňujem, že hovoríme o tvorivých pracovníkoch. V tomto prípade je nielen jednoduchšie, ale aj správnejšie kontrolovať výstupy ich práce, nie ich pracovnú dobu, a na už máme mechanizmy. V rámci nášho funkčného obdobia sme po prvýkrát zaviedli systém komplexného hodnotenia všetkých tvorivých pracovníkov. Nové vedenie čaká úloha ho ďalej implementovať. Táto metodika však hovorí len o akejsi kvantite, do akej miery pracovníci svoj úväzok napĺňajú, zatiaľ to nevypovedá nič o kvalite ich práce. Hodnotenie študentov je len jedna časť pozitívneho obrazu pedagógov, druhou časťou je hodnotenie vedúcich ústavou, treťou by mal byť pohľad garantov študijného programu, tak ako je to bežné na iných univerzitách. Každý tvorivý pracovník by mal byť na konci roka „oznámkovaný“ podobne ako študenti, z toho by mali byť následne vyvádzané isté konzekvencie. Je to bežný spôsob komunikácie aj iných univerzitách.
Viem si predstaviť, že si takýto prístup môžu niektorí vnímať aj ako nedôveru voči ich pedagogických skúsenostiam či odborným vedomostiam.
Musíme sa zbaviť stigmy kritiky. Niečo ako hospitácia je bežná vec, sám garant programu môže týmto spôsobom dostať inovatívne podnety od pedagógov a ak ho niečo na ich prístupoch zaujme, môže to potom preniesť do celej koncepcie daného študijného programu. Ide o to, aby si ľudia uvedomili, že to nie je žiadna kritika ich práce, ale spôsob, akým aj oni môžu dostávať spätnú väzbu. Niektorí vedúci ústavov sa už teraz raz do roka stretnú s pedagógmi, písomne si zhodnotia ich činnosti a dajú si konkrétny plán do budúcna. Ja som sa snažil toto nastaviť na všetkých úrovniach riadenia, každý polrok som sa stretával s mojimi prodekanmi, predkladal som im hodnotenie toho, čo urobili, spoločnou komunikáciou sme si potom dávali plány na ďalší semester. Bohužiaľ aj do týchto procesov zasiahla pandémia.
Ako môžu vnímať prázdnu školu samotní študenti? Nie je to pre nich frustrujúce?
Po skončení pandémie bolo vidieť nadšenie, s akým sa vrátili do školy. Bolo mi ľúto, že pandémia prístup doterajšieho vedenia, ktoré sa veľmi snažilo o to, aby bol na fakulte prakticky non-stop nejaký program. To sa nám čiastočne poradilo práve aj zmenou spôsobu výuky, teda zavedením vertikálnych ateliérov. Polovica študentov má dnes k dispozícii vlastný ateliér, kde môže pracovať a oddychovať aj mimo hodín v rozvrhu. A samozrejme, škola sa zaplní aj organizovaním celého radu aktivít na jej pôde tak, aby sa študenti cítili na fakulte ako doma.
Pre pocit domova sú nevyhnutné aj isté stavebné úpravy budovy, počas vášho obdobia došlo k viacerým rekonštrukciám, niektoré však zostali nerealizované.
Našou najvýznamnejšou ambíciou, ktorú mi kládli na srdce aj moji prodekani, bola otázka bufetu. Študenti ani zamestnanci nemali v čase môjho nástupu okrem automatov možnosť dostať na škole nejakú teplú stravu. Ja som však bufet či skôr akúsi kaviarničku vnímal oveľa viac ako spoločenský kontaktný bod, kde by sa mohli zamestnanci aj študenti stretávať. Aj v tejto veci sme urobili veľký kus práce, priestor pre bufet bolo treba vytipovať, museli sme urobiť reorganizáciu, presťahovať celú hospodársku správu. V našej réžii sa priestory budúceho bufetu logicky umiestnené hneď veľa foyeru na prízemí začali búrať, na ich obnovu je spracovaný kompletný projekt. To, prečo k tejto rekonštrukcii nedošlo, má jediný dôvod: do havarijného stavu sa dostal objekt na Vazovovej ulici, kde sídli študijný program Dizajn. Túto situáciu sme boli nútení okamžite riešiť vlastnými finančnými prostriedkami, na čo išlo viac ako dvesto tisíc euro. Priestory modelovne sa nám podarilo dostať do definitívneho stavu, avšak na úkor toho, že sme si vyčerpali prostriedky určené na obnovu bufetu. Všetci traja rektori, prorektori aj kvestori, ktorých som zažil, vrátane rektora Moravčíka, nám však tvrdili, že nám rektorát tieto prostriedky refunduje. Bohužiaľ, v súčasnej ekonomickej situácii to zatiaľ nie je možné, aj keď prísľub stále platí.
Počas posledného roku prebiehala v celej škole veľká rekonštrukcia sociálnych zariadení, čo k nej prispelo?
Ďakujem predchádzajúcemu vedeniu, ktoré nám pripravilo pre túto obnovu projekty vrátane stavebného povolenia. Dnes sú toalety už obnovené aj v súlade s požiadavkami pamiatkarov, keďže bola v nich replikovaná pôvodná dlažba. Našim pričinením sa podarilo na tento účel získať štyristo tisíc eur z rektorátu, ktoré boli doplnené ďalšími cca dvestopäťdesiatimi tisícami z ministerstva školstva. Bez týchto peňazí by sa tieto práce nedali realizovať. Okrem toho som veľmi hrdý na to, že sme obnovili 24 miestností pre ateliéry, ktoré sú dnes zariadené aj výpočtovou technickou či didaktickým pomôckami. Rovnako tak aj z iných ako dotačných prostriedkov sa nám podarilo začať s čiastočnou obnovou nášho kreatívneho centra. Prispeli k tomu aj samotní študenti svojou prácou – vybudovaním novej podlahy v bývalej kotolni. Vďaka firme YIT máme vyriešenú akustickú stenu vo foyeri, ktorá nám výrazným spôsobom zlepšila akustické pomery, takže môžeme v tomto priestore oveľa lepšie organizovať rôzne spoločenské eventy.
V dlhodobých plánoch Vášho vedenia sa spomínali aj úpravy vonkajších priestorov pred a za budovou fakulty smerom k parku. Prečo sa ich zatiaľ nepodarilo naplniť?
Aktivity ako Noc architektúry či Urban Market ukázali, že tieto priestory majú obrovský potenciál. Urobili sme prieskum medzi zamestnancami, čo by si predstavovali na týchto miestach, boli urobené viaceré alternatívy projektov, avšak aj do tohto procesu veľmi nešťastne zasiahla pandémia. Na druhej strane, je to práve oblasť, ktorú si dal do svojho programu nový dekan. Ja mu v tom držím palce.
Aké ambície ste mali vo vzťahu k študentom fakulty?
Išlo nám o výrazne iný spôsob komunikácie s nimi. Chceli sme ich brať ako rovnocenných partnerov, hľadať netradičné formy spätnej väzby. Na to mali slúžiť Kávy s dekanom či s prodekanmi, počas ktorých sme sa ich pravidelne pýtali, čo ich trápi, čo treba na fakulte zlepšiť. Po prvom roku sme urobili aj Kávu s fakultou, na ktorej sme urobili akýsi odpočet toho, čo sa nám dovtedy podarilo uskutočniť.
Ako by ste hodnotili spoluprácu s Akademickým senátom FAD?
Bola pragmatická, korektná, nestretli sme sa zo žiadnymi obštrukciami, hoci ja si osobne viem predstaviť aj iné fungovanie, resp. inú úlohu akademických senátov, ktoré podľa mňa majú veľkú právomoc, ale malú zodpovednosť. V rámci prerokovávania novej legislatívy týkajúcej sa vysokých škôl sme však boli iba dvaja dekani s podobným názorom.
Novela vysokoškolského zákona sa v akademickej obci stretla aj s otvoreným protestami. Prečo?
Nový zákon zavádza prvky manažérskej zodpovednosti, dekan má byť vybraný výberovým konaním, po ktorom má s ním rektor spísať akúsi zmluvu, v ktorej budú presne stanovené merateľné ukazovatele jeho práce. S týmto princípom sa plne stotožňujem, potom však nemôže do dekanových kompetencií zasahovať niekto iný, ak on sám preberá zodpovednosť. Rovnako si myslím, že akademický senát by sa mal napr. k návrhu prodekanov iba vyjadrovať, a nie ich schvaľovať. Vrcholový manažér má mať právo vybrať si svojich najbližších spolupracovníkov.
Jeden z kontroverzných bodov nového zákona bola aj otázka väčšej či menšej samostatnosti fakúlt. Aké usporiadanie by bolo optimálne pre budúcnosť nášho vysokého školstva?
Mne sa zdá súčasný stav vyhovujúci, fakulty majú istú samostatnosť, celá personálna politika je v rukách dekanov. Patril som k menšej skupine tých, ktorá sa vždy prikláňala k princípu, aby sa rozhodovania na úrovni rektorátu riadili celouniverzitným záujmom a nie záujmom individuálnej fakulty. Podporoval by som také niečo, aj keby to malo byť na úkor vlastnej fakulty, ak by to bolo systémové a spravodlivé opatrenie. Nedokážem si však predstaviť, to čo zákon umožňuje, teda úplne zrušenie fakultných senátov, pretože riadenie napríklad našich siedmich fakúlt s množstvo študijných programov a výskumu z centra by bolo nereálne. Rovnako si myslím, že úloha dekana nie je len manažérska, ale aj tvorivá, že jeho práca nespočíva len v riadení procesov, ale že je to aj o napĺňaní istých vízií odboru. A to určite jeden človek na poste rektora nedokáže naplniť.
Stále sa hovorí o nutnosti zvyšovania počtu zahraničných študentov na našich vysokých školách. Aké kroky sa podarilo urobiť v rámci FAD vo vzťahu k anglicky hovoriacim študentom?
Túto úlohu sme si dali ako jednu z priorít nášho vedenia. Z desiatich doktorandov v tomto a predchádzajúcom roku sme zobali dvoch zahraničných, čo je vlastne dvadsať percent. Vďaka tomu sa snažíme slovenský študijný program naplniť prednáškami zahraničných kolegov v angličtine. Z môjho pohľadu je to pozitívny trend, som však trochu prekvapený, že niektorí doktorandi mali výhrady, prečo majú prednášky počúvať v angličtine. Je to pre mňa úplne nepochopiteľné, keďže dnes v rámci celej vedeckej oblasti je angličtina absolútnou samozrejmosťou a študenti takto vlastne dostávajú kurz odbornej angličtiny. To bol aj dôvod, prečo nás fakultný časopis ALFA prešiel na angličtinu. Ak chceme zlepšiť svoje PR, ohlasy na naše odborné články zvýšime len tak, že naše výstupy sprístupníme odbornej verejnosti v angličtine. Trochu ťažšie je to na bakalárskom a inžinierskom stupni, ale aj tam vidím pozitívne trendy. Vďaka prodekanovi Morgensteinovi sme nadviazali spoluprácu so špecializovanou marketingovou agentúrou a vytvorili sme aj webovú stránku v angličtine zameranú na potenciálnych zahraničných študentov. Zatiaľ to vyzerá, že po prvý krát otvoríme celý jeden krúžok pre 8 až 10 zahraničných študentov. Viem, že je to náročné a finančne málo efektívne robiť niečo pre niekoľkých anglicky hovoriacich v ročníku, ale stále trvám na tom, že je nutné si to vyskúšať. Prekvapila ma neochota niektorých kolegov, ktorí sa alebo úplne odmietli zapájať do výuky v angličtine, alebo mali predstavu, že niekto iný bude prekladať prednášky či skriptá. Pritom pri akomkoľvek výberovom konaní je znalosť cudzieho jazyka jednou z podmienok. Mobility pedagógov podporujeme aj preto, aby si zlepšili angličtinu. Iná cesta nie je, ak nechceme zostať niekde na periférii.
Aký by mal byť podľa vás optimálny pomer medzi pedagogickou a vedeckou, prípadne umeleckou prácou pedagógov FAD?
Naša fakulta je súčasťou univerzity a univerzity vždy vychádzali z vedeckého výskumu, ktorý potom prenášajú do výučby. Máme veľa kolegov, ktorí to nechápu a argumentujú len svojim pedagogickým úväzkom. Aké vedomosti však môžete odovzdávať študentom, ak nemáte žiadne výstupy? V rámci volebného programu sme chceli podporiť práve výskumnú činnosť, to sa podarilo v počte grantov. Aj vo finančnom vyjadrení by mal byť príjem z grantov tento rok vyše milióna eur, čo je nemalý obnos. Poviem otvorene, len vďaka týmto prostriedkom fakulta prežíva z hľadiska mzdových prostriedkov. Sme hrdí aj na to, že nerobíme len čistý vedecký výskum, ale ako fakulta s umeleckým zameraním sa dotýkame aj umeleckého prostredia. Napríklad projekt Empatia v umení bol v rámci predložených žiadostí hodnotený ako najlepší v rámci Slovenska, na základe čoho sme dostali dotáciu takmer dvestotisíc z Grantov EHP. Aj iniciatívy takého zamerania majú veľký vplyv na činnosť FAD.
V súčasnom období vznikajú po celkom Slovensku rôzne kreatívne centrá, viaceré pôsobia aj v rámci vysokých škôl. Aké zameranie by podľa vás malo mať to, ktoré sa etabluje na pôde FAD?
Vznik kreatívneho centra som presadzoval ako spôsob trochu sa odlíšiť od iných fakúlt architektúry v najbližšom okolí. Sú oblasti, v ktorých brnenskej či pražskej architektúre nemôžeme konkurovať. V danom čase však tieto školy nemali vlastné kreatívne centrum, teda priestor, v ktorom môžu študenti realizovať priamo svoje umelecké ambície, vyskúšať si prepojenie s praxou. Naše centrum by nemalo byť uzavretou platformou. Architektúra a dizajn sú multidisciplinárne, môžu mať preto ambíciu ku sebe pritiahnuť aj študentov z iných umeleckých odborov, aby sa práve priestor našej fakulty stal miestom spájania. Za tri roky existencie sa ukázalo, že je to možné.
Svojich prodekanom ste si vybrali už skoro rok pred samotnou kandidatúrou, do volieb ste teda vstupovali už ako tím. Aká bola dynamika vzťahov v rámci vášho najbližšieho pracovného okolia?
Veľmi dobrá, čoho dôkazom je, že som neodstúpil ani ja sám, ani žiaden z prodekanov, aj keď to občas spomenuli, ale hlavne kvôli množstvu pracovných úloh. Na svojom programe som pracoval skoro rok, čo sa ukázalo ako dobré, niektoré veci sme mali pripravené a začali sme od prvého dňa ich napĺňať. Z môjho pohľadu sa nám veľmi skoro podarilo výrazne zmeniť atmosféru na fakulte. Filozofia bola taká, že som chcel najprv našim zamestnancom i študentov niečo naviac poskytnúť a až potom od nich viac žiadať. V rámci tohto princípu sme organizovali rôzne eventy, spoločenské podujatia ako bola napríklad aj kapustnica vo foyeri. Mimochodom nikto neveril, že je reálne zorganizovať niečo také pre dvesto ľudí.
Ako sa dívate spätne na roky strávené na poste dekana FAD?
Tých štyroch rokov mi nie je ľúto, bola to veľká osobná aj profesionálna výzva, ktorá ma výrazným spôsobom posunula. Chcem veriť, že si to isté myslia, aj moji prodekani a ďalší pracovníci školy, ktorým chcem aj touto cestou poďakovať za ich podporu, vlastné vízie a ich napĺňanie. Pre mňa boli kolegovia Michal Brašeň, Danica Končeková, Ján Legény a Peter Morgenstein akýmisi „dekanmi“ vo svojich oblastiach, aktivity si museli často nielen organizovať, ale aj sami realizovať. Som perfekcionista, klamal by som, ak by som tvrdil, že sa podarilo naplniť všetko, čo sme s mojím vedením chceli uskutočniť. Ale na to, čo sa urobilo, som naozaj hrdý.
Prezentáciu prof. Gregora nájdete TU
Zhovárala sa: Zuzana Uličianska
