Laureátkou Ceny dekana Fakulty architektúry STU v Bratislave za najlepšiu ateliérovú prácu 2021/2022 sa stala Martina Kováčová za projekt MIND THE GAP, ktorý vznikol v rámci vertikálneho ateliéru Polakovič Bátor. Jej teoretická práca hľadala rozvojový potenciál "slepých kútoch" Petržalky.
Predmetom vášho skúmania sa stalo „prázdno medzi panelákmi“. Na prvý pohľad to nie je až taký atraktívny námet, aj preto, že sa o oživenie sídlisk usilujú už architekti niekoľkých generácii a zatiaľ bez veľkých úspechov. Nebáli ste sa takejto náročnej témy?
Touto prácou som sa snažila plynulo nadviazať na urbanizmus zóny okolo Domu kultúry Lúky, ktorý sme riešili v zimnom semestri ako spoločnú tému vo vertikálnom ateliéri. Konkrétne pre tému a formu som sa rozhodla po konzultácii s vedúcimi mojej práce. Tým, že som na sídlisku nikdy nebývala, snažila som sa čo najviac pochopiť nie len architektonický, ale najmä sociálny rozmer sídliska. Myslím, že aj vďaka tomu, ako nás Jozef Bátor a Štefan Polakovič vedú vo vertikálnom ateliéri, nerozmýšľam nad architektúrou ako samoúčelnou vecou, vždy za ňou hľadám človeka, ako sa cíti, ako ho m(i)esto môže ovplyvňovať a kultivovať.
Laureátka spoločne s dekanom fakulty a partnerom podujatia YIT (Ing. arch. Richard Šranko), foto: M. Kováč
V úvode spomínate, že ste nechceli prísť s jedným ideálnym riešením, skôr podnietiť diskusiu. Predsa sa nedá neopýtať sa: ktorý z navrhnutých modelov sa vám zdá najreálnejší či najatraktívnejší?
Katalóg návrhov má ľudom, ktorí si ho budú pozerať, ukázať možné varianty využitia voľného miesta. Začína najľahšie realizovateľnými vecami ako kaviareň či zmrzlina. Niektoré návrhy sú skôr metaforou, čo najviac som sa chcela vyhnúť architektizovaniu, a navrhnúť len program do určitého rámca. Najatraktívnejším pre miestnych je možno vybudovanie balkónov na štítové steny, ako pridaná hodnota k už existujúcim bytom.
Jednu časť práce venujete s veľkou dávkou odvahy aj riešeniu bývania pre ľudí bez domova. Mali by podľa Vás aj architekti iniciatívnejšie zapájať do riešenia tohto vážneho spoločenského problému?
Táto časť mala ukázať to, že nie je riešením, ak pred ľuďmi bez domova len zavrieme oči a prejdeme okolo. Oni z ulíc zázračne nezmiznú. Uvedomujem si, že tento problém musím vnímať zo širšieho kontextu, nie je to len problém sídliska, a nie len vtedy keď mrzne. Je otázkou, do akej miery vieme prispieť našou snahou aj my, architekti.
V práci spomínate niekoľko zahraničných inšpirácií, ktoré z príkladov sa vám zdajú najľahšie aplikovateľné na Slovensko?
Nemyslím si, že by to bolo ľahké, ale určite prínosné, keby sa namiesto zateplenia a omaľovania paneláku aplikuje napríklad princíp, ktorý použili architekti Lacaton & Vassal pri projekte Transformation of 530 dwellings.
Porota ocenila aj formálnu stránku vašej práce, ktorá je doplnená hravými obrázkami, vtipnými vizuálnymi komentármi, ba aj krátkym filmom. Ako vznikala táto vrstva vašej práce?
Vznikalo to tak nejak automaticky. Často rozmýšľam nad vecami pomocou škôlkarských skíc. Zdajú sa mi ľahko čitateľné a aj keď sa k nim neskôr vrátim, presne viem, čo som nimi chcela povedať. Film bol najskôr analýzou len pre mňa. Ako som spomínala, nikdy som nežila na sídlisku, vyrastala som na dedine, tieto dve linky som sa v ňom snažila rozviť. Pri obhajobe ateliéru je občas ťažké zhrnúť svoju polročnú prácu do niekoľkých minút, preto som krátky film použila ako úvod do deja.
foto/zdroj: Martina Kováčová
V závere svojej práce hovoríte o vízii je vytvorenie kvalitnej, atraktívnej a samostatnej časti Bratislavy, aby už jej obyvatelia ani nemuseli ísť na druhú stranu Dunaja. Je však realistické uvažovať o Petržalke, alebo o akomkoľvek inom sídlisku, ako o samostatnom sebestačnom meste?
V Petržalke možno zrekonštruujeme tamojšie kultúrne centrá, ale nepostavíme Národné divadlo ani galériu, ani nikdy nebudú mať jeho ulice atmosféru starého mesta. Ľudia budú prinajmenšom stále cestovať za prácou do iných štvrtí mesta. Pointou je, aby sa ľudia nechodili domov len vyspať. Aby boli služby a miesta na prácu a oddych v pohodlne dostupnej vzdialenosti. Duplikovať Národné divadlo ani galériu nie je témou, na sídlisku chýbajú ďaleko elementárnejšie veci. Rovnako nemusíme vytvárať atmosféru starého mesta, ak bude sídlisko disponovať kvalitnými verejnými priestormi, v ktorých budú chcieť miestni tráviť čas, a ktoré naplnia ich potreby. Sídlisko je rozhodne miesto s veľkým potenciálom pre budúci rozvoj. Preto sa zahusťovaním mesta zaoberáme vo vertikálnom ateliéri už druhý rok.
Čomu sa chcete venovať v budúcnosti? Napríklad osudom satelitov, ku ktorým ste bola tiež pomerne kritická a označila ich za „paneláky naležato“?
Nejak sa to už stalo, že veľmi citlivo vnímam najmä sociálny rozmer architektúry. Momentálne začínam pracovať na mojej diplomovej práci, ktorá sa bude zaoberať susedstvom a budúcnosťou rodinného domu v meste, opäť v zóne Prievozská-Miletičova, ktorú sme riešili v zimnom semestri. A naozaj sa to zdajú byť paneláky naležato, plus ešte dvojmetrový plot!
Zhovárala sa: Zuzana Uličianska
Viac informácií o Cene dekana nájdete TU.
