Profesor ROBERT ŠPAČEK pozná našu fakultu lepšie ako ktokoľvek iný. Bol jej pedagógom, dekanom i prodekanom, spolu zakladal Ústav ekologickej a experimentálne architektúry, kde dodnes pôsobí. Ako sa díva na to, čo sa dnes deje v ikonickej budove Emila Belluša a okolo nej?
Pomaly sa opäť blíži odovzdávanie Cien dekana FAD STU. Existovala podobná forma ocenení pre študentov v časoch, kedy ste boli dekanom fakulty?
Kedysi bol veľmi obľúbený formát ŠVOC (Študentská vedecká a odborná činnosť), ktorý pod týmto názvom na niektorých školách prežil dodnes. Na našej fakulte sme v ňom po roku 1990 nepokračovali, boli s ním spojené rozporuplné spomienky na obdobie socializmu. Neskôr, keď sa v rámci STU ŠVOČ presadila ako istá forma hodnotenia študentov, začali sme do celouniverzitných aktivít ŠVOČ zaraďovať práve našu cenu dekana.
Poznali ste niektorých profesorov, po ktorých sú pomenované jednotlivé kategórie cien, aj osobne?
Už som o nich len počul, nikto z nich ma neučil. Profesora Vladimíra Karfíka si pamätám z čias, keď som bol po roku 1990 členom Vedeckej a umeleckej rady našej partnerskej Fakulty architektúry VUT v Brne. Vidím jeho tvár akoby vytesanú z kameňa, tváril sa ako skvelá socha, ale vždy vedel v pravej chvíli brilantne zareagovať. Všetko pozorne počúval, a to už bol po deväťdesiatke.
Na nedávnom stretnutí Akademickej obce FAD ste v rámci diskusie položili otázku, či je menšia účasť pedagógov i zamestnancov FAD na takýchto fórach výsledkom pasivity ľudí alebo ich spokojnosti so súčasným stavom.
Skôr si myslím, že väčšine je to jedno. Istá pasivita ide zhora, z prostredia „veľkej politiky“, ľudia postupne strácajú záujem o veci verejné, lebo vidia, že v konečnom dôsledku sa aj tak všetko vyrieši bez veľkých ohľadov na zdravý rozum. Keď takáto situácia trvá priveľmi dlho, začnú sa správať apaticky. Nedá sa uniknúť od celospoločenskej atmosféry.
foto: J. Čajko
Príkladom môže byť nakoniec aj celý vznik nového zákona o vysokých školách...
A predtým zákona o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania a vznik akademickej akreditačnej agentúry. Podobné zásadné procesy neboli dostatočne komunikované, ľudia nemali pocit, že sa môžu zúčastniť na tvorbe týchto vážnych noriem. Samozrejme, nie je možné, aby zákonodarca zohľadňoval všetko, čo si ľudia myslia a chcú, ale diskusia mohla byť intenzívnejšia a zo strany ministerstva vedená slušnejším spôsobom, s väčším rešpektom voči akademickej obci. Keď ľudia videli, že napriek všetkému, napriek drobným ústupkom ministerstva, ktoré sa však nakoniec niekedy ukázali ako kontraproduktívne, sa zákon schválil, možno si povedali, že sa nemajú už prečo angažovať.
Zažili ste ako bývalý dekan aj aktívnejší prístup zo strany kolegov na škole?
V porevolučných obdobiach sa na stretnutiach akademickej obce stálo ešte aj po bokoch auly. Bolo to však aj preto, že niektorí cítili mrazivý dych zmien a boli zvedaví, čo ich čaká. V jednom období totiž zákon umožňoval vypisovať výberové konania aj na obsadené miesta. Nakoniec boli všetky takto vyhlásené konkurzy súdmi odmietnuté, lebo to porušovalo základné právne istoty. Ale vtedy škola dunela aktivitou akademickej obce.
Špičkoví architekti či dizajnéri robili často na základe vládnych zákaziek. Majú sa dávať na budovy ideologické nálepky?
Pamätám si na kolegov, ktorí za socializmu hovorili, že sa cítia slobodne, čo zrejme nebola úplná pravda, ale tvorivú slobodu si pestovali. Našli sa riaditelia projekčných ústavov, ktorí mali dostatočné politické krytie, takže smerom dolu si mohli dovoliť púšťať dosť veľkú mieru voľnosti. V jednom texte pre časopis Alfa som napríklad popisoval aj priestor nášho Námestia Slobody. Podľa môjho presvedčenia si kruhovým konceptom jeho autori urobili vtip z celej ideológie, keďže kruh je symbol slobody a rovnosti. Samotná konfigurácia prerušovaného priestoru neumožňovala typické masové zhromaždenia.
Ako vnímate aktuálne prebiehajúcu úpravu tohto námestia? Viem predstaviť celú škálu názorov na to, ako sa malo postupovať.
Som určite za to, aby bola zachovaná zásadná konfigurácia námestia, priestor námestia bol podľa mňa dobre skomponovaný. Nerozumiem však prečo sa všetko zrovnalo na úroveň dlažby. Vedel by som si predstaviť, že by sa obruba fontány dokonca trocha posilnila.
Prof. Špaček pôsobil aj vo Vertikálnom ateliéri Vitková Špaček, z ľavej strany: doc. Legény, prof. Špaček, prof. Vitková, zdroj: R. Špaček
Možnosť „vstupovať“ do fontány bola prezentovaná ako demokratizačný, bezbariérový prvok. Čo by sa posilnením okraja dosiahlo?
Lepšia artikulácia priestoru. Nie som si celkom istý, či sa budú mamičky až tak tešiť, ak budú deti chodiť po stupňoch a pokĺznu sa. Ale rešpektujem to ako tvorivý názor. Za roky sme robili so študentmi desiatky štúdií tohto priestoru, jednotlivé varianty boli veľmi rôznorodé, niektoré dokonca spochybnili kruhový koncept, iné pracovali s novým objektom oproti Strojníckej fakulte a následným vytvorením bulváru.
Ktorým smerom by ste riešili nasmerovanie „tribúny“ pri zhromaždeniach?
Ja som v takýchto prípadoch zásadne za rôzne varianty usporiadania pomocou mobilných prvkov. Len pred našou budovou sme mali v minulosti niekoľko aktivít: prišli kamióny, postavili pódium, akcia prebehla a za dva dni už na mieste nebolo nič. Verejný priestor má umožňovať práve takúto efemérnu existenciu rôznym elementom. Navrhovať niečo stabilné je nonsens a zámeru urobiť tribúnu smerom k našej budove už vôbec nerozumiem. Pridávam sa snahe nášho dekana, ktorý sa snaží s MIB o tejto situácii rokovať. Nemám pocit, že je to presne to, čo tento priestor potrebuje.
A čo altánky v starých parkoch? Tie bývali predsa stabilné.
V londýnskom Hyde Parku je každý rok vypisovaná súťaž na Serpentine Pavilion, ktorá býva celosvetovo obsadená, a sú z nej skvelé výsledky, to však znamená, že tie pavilóny sa neustále menia. Aj Matúš Vallo mal v rámci svojich mestských zásahov dočasný stánok-pavilón na Františkánskom námestí v Bratislave, ktorý zapôsobil ako iniciačný bod námestia. Podobné veci robia mesto zaujímavým.
Nebude takýto veľký vybetónovaný priestor v lete kumulovať teplo?
Určite bude. Podobné plochy sa dnes už experimentálne riešia s veľmi svetlými až reflexnými nátermi, ktoré dosiahnu, že teplota mesta klesne. Toto už nie je otázka energetickej náročnosti jednej budovy a jej uhlíkovej stopy, ale otázka kvality pobytu vo verejnom priestore. Pre mňa je otázne, prečo sa používa toľko štrku na záhonoch pomedzi rastlinkami. Chápem to ako opatrenie proti burine, ale prispieva to k vzniku mestských tepelných ostrovov. Ak bude štrk horúci, môže uškodiť vegetácii. Alebo prečo sa robia budovy s čiernymi fasádami, ktoré vo svojom okolí prudko zvýšia teplotu sálaním zo svojho povrchu? Toto je už skutočne v rukách architektov! Rozdiel medzi bielou a tmavou fasádou je obrovský, ani nie tak pre samotnú budovu, ale pre jej okolie. Odborníci vedia, že to nie je dobré, ale často prídeme do nejakej novej obchodnej zóny a opäť tam nájdeme čierne fasády. Prečo? Z nejakého dôvodu sa to presadzuje ako imidž.
Stávajú sa trávniky dnes už pomaly luxusom, ktorý si nebudeme vedieť v mestách dovoliť?
MIB si robí nejaké merania vo verejných priestoroch, sú známe výsledky, že trávnik má už na druhý deň po poliatí povrchovú teplotu porovnateľnú s betónom. Otázka teda je, či si chceme dopriať potešenie z pohľadu na trávnatú plochu, alebo si povieme, že je to plytvanie vody. Rozhodnutia sú ťažké. Ak by však sme z plochy námestia kondenzovali vodu do retenčných nádrží, z ktorých by sme potom mohli polievať, tak mi nebude „ľúto“, že sú trávniky zelené, lebo ich polievame vodou, ktorá spadla z neba a nemáme ju na čo iné použiť. Primátor Bratislavy robí kus užitočnej práce, ale aj za jeho éry boli mnohé chodníky vydláždené tmavou zámkovou dlažbou, pričom existuje aj iná ponuka. Alebo prečo si ľudia stavajú okolo Bratislavy domy v prímestských častiach s čiernymi strechami, ktoré až dunia do priestoru, keď na nich svieti slnko? Potrebujeme v premýšľaní vytvárať náskok voči normám. Kedysi sme posilňovali teplotechnickú kvalitu domu z hľadiska energie potrebnej na vykurovanie, ale nemysleli na to, ako dom vychladíme v lete. Postupne sme prišli na to, že energia na chladenie je väčšia ako energia potrebná na vykurovanie v zime.
R. Špaček pri odovzdávaní ocenenia Cena pro Teória študentke Martine Kováčovej, foto: M. Kováč
Kto navštívi budovu našej fakulty, býva prekvapený jej veľkorysosťou, impozantnosťou, jednoduchosťou architektonických línií. Predpokladám však, že návrh Emila Belluša by pri dnešných teplotechnických normách už asi neprešiel.
Aplikovať na budovu zo začiatku 50-tych rokov dnešné hodnotenia je problematické, ale ani by som sa toho až tak neobával. Ak sa pokusne nasadilo počítanie energetickej efektivity na budovy staré desiatky rokov, väčšinou to nedopadlo až tak zle. Naša budova mala uhoľnú kotolňu a parné kúrenie, tento systém vykurovania bol vymenený, nové okná sú dnes tiež násobne efektívnejšie ako tie staré, treba ešte doriešiť strechu. To je miera, do ktorej by sme mali ísť pri rekonštrukcii kultúrne hodnotnej budovy, ale ísť napríklad do zatepľovania, to by už bolo choré.
Paradoxne nás však tento prístup diskvalifikuje z viacerých európskych grantových možností na rekonštrukcie budov kultúrnej hodnoty, podmienkou ktorých býva radikálne zníženie energetickej náročnosti, čo je pre mnohé pamiatky vrátane našej budovy nesplniteľné.
Určite v tejto oblasti existujú aj dobre nastavené granty. Pri pamiatke či budove kultúrnej dôležitosti by sa vôbec nemalo diskutovať o energetickej náročnosti, ktorá zodpovedá dnešným normám pre nové budovy. Existujú modely, v rámci ktorých sa takéto prípady riešia veľmi diferencovane. Jeden náš doktorand v rámci svojej dizertačnej práce porovnáva historickú budovu, ktorá sa zrekonštruovala solídne, s dobrou omietkou či úpravou podkrovných priestorov, zreparovali okná... s novou stavbou podobného objemu, ktorá by sa postavila podľa súčasných noriem. Ak to hodnotíme z hľadiska budúcich dvadsiatich rokov nová, budova nedopadne oveľa lepšie, lebo celá stavebná substancia tej starej už existuje, jej uhlíková stopa je zafixovaná, nemusíme už teda do nej investovať. Záleží na tom, ako kalkuláciu postavíme. Posudzovanie životného cyklu začína byť už aj u nás brané vážne. Pri tomto prístupe sa aj staršie budovy začínajú javiť v inom svetle, musíme sa však o nich starať a vylepšovať ich.
Ekologické hľadiská by mali byť zakomponovaná do základného architektonického myslenia, je stále potrebné mať na túto oblasť samostatný ústav?
O tomto hovoríme už dosť dávno. My sme takto orientovanú katedru založili s kolegom Juliánom Kepplom v roku 1990. Pôsobili sme predtým spolu na katedre priemyselných a poľnohospodárskych budov, kde sme už v osemdesiatych rokoch pracovali na výskumoch, ktoré sa zaoberali udržateľnosťou. Vtedy sa nám vysmievali, že sme „exoti“, keď sme hovorili o energetickej efektívnosti. A odrazu sa na nás začalo valiť, že máme v našich domoch spotrebu na vykurovanie 200 kWh na m2 za rok. Cieľom bolo znížiť ju na 50kwh, potom 30kWh, v pasívnych domoch 15kWh a ešte menej. Odrazu nastal pohyb, ktorý začali registrovať všetci aj na iných ústavoch. Mnohí sa k ekológii hlásia, ale miera skutočného poznania je nízka, pohľady bývajú povrchné, rieši sa možno len hrúbka izolácie. Pravdou je, že postupne sa základné kritéria udržateľnosti dostali do noriem, ktoré musí každý projektant dodržať. Stále sa však nad normami vznáša nadstavba premýšľania, ktorá si zaslúži, aby na tieto otázky existoval samostatný ústav.
Prof. Špaček s pedagógmi a študentmi nemeckej Hochschule Wismar na návrhu udržateľnej adaptabilnej architektúry v úzkej nadväznosti na budovu fakulty v roku 2019, foto:Morgenstein
Čo by ste odporučili dnešným študentom i pedagógom, aká zásada, aký princíp by sa predovšetkým dodržať vo vzdelávacom procese?
Z pojmu kritické a tvorivé myslenie sa už stalo lacné klišé, ale stále nie je štandard. Mladých ľudí by sme mali učiť zvažovať problém z rôznych hľadísk, kým urobia nejaké rozhodnutie. Netreba podľahnúť jednému trendu, pochybovať o vlastných názoroch a návrhoch, až kým sa naozaj nepresvedčím, že nerobím chybu. Toto by mala byť úloha vzdelávania. Roky som vyučoval predmet ekologické hľadiská architektonickej a dizajnérskej tvorby. Zadával som študentom úlohy, ktoré mali spracovať do esejí. Nemuseli zdieľať môj názor, ale mali ma presvedčiť, že o danom probléme premýšľajú. To považujem za kritický moment vzdelávania. Musíme študentom dovoliť premýšľať a tvoriť v protismere. Problém nastane, keď narazia na učiteľské prostredie zamrznuté v čase. Po takej skúsenosti sa radšej zaradia do mainstreamu.
Čo považujete za najnebezpečnejší trend súčasnej architektúry? Určite v mnohom podliehame rôznym „hipsterčinám“.
Práve toto: že podľahneme nejakému trendu, ktorý je práve módny, „fashionable“. Kedysi som použil pojem „instantná architektúra“. Pozrieme si, čo beží v zahraničí, máme nejaké prímesi, z toho namixujeme niečo ako instantnú kávu či polievku, ktorá navonok možno vonia. Považujem za určité riziko, ak proces vzdelávania nie je dobre ukotvený, opretý o vlastný výskum. Inšpirácie sú samozrejme v poriadku, ale architekt musí mať niečo prežité.
Prof. Ing. arch. ROBERT ŠPAČEK, CSC., bol dekanom FA SVŠT v rokoch 1990 – 1994 a 1996 – 2002, neskôr bol aj prodekanom pre výskum a doktorandské štúdium. Spolu-zakladal Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry FAD STU, kde dodnes pôsobí.
Zhovárala sa: Zuzana Uličianska
