Peter Mazalán je veľmi špecifický divadelný tvorca: architekt, scénograf, spevák, performer. Aj vo svojej pedagogickej práci sa venuje spájaniu architektúry s hudbou, s divadlom či videoartom. Na začiatku decembra bol vymenovaný za docenta.
V októbri ste obhájil svoju habilitačnú prednášku na tému: Imerzívne formy divadla ako scénografia živých architektonických štruktúr. Mohli by ste bližšie vysvetliť, čomu sa venovala?
Prednáška sa zameriavala na priestor imerzívneho divadla, teda také projekty, kde sa situácie v rámci deja odohrávajú paralelne na niekoľkých úrovniach, vo viacerých priestoroch a divák sa rozhoduje sám, kde sa v danom čase nachádza a ako si príbeh sám pospája. Obvykle sú to projekty realizované v nedivadelnej architektúre, ktorá poskytuje svojím výrazom, typológiou, mierkou alebo históriou pre dramaturgov a režisérov nosné informácie pre ďalšiu prácu, napríklad aj s textovou predlohou.
Akým konkrétnym projektom či oblastiam ste sa v rámci tejto práci venovali?
Analyzoval som kľúčové imerzívne diela v kontexte európskej tvorby a rovnako iba nedávne etablovanie a definovanie tohto divadelného druhu v slovenskom prostredí. Ako v tejto práci, tak aj vo svojej pedagogickej činnosti akcentujem predovšetkým také divadelné a scénické realizácie, ktoré úzko súvisia s médiom architektúry. Posúvajú jej vnímanie a prácu s ňou.
Hrad kniežaťa Modrofúra, 2019 - Festival Konvergencie / Foto: Jarmila Uhlíková
Čo pre vás ako tvorcu ale aj diváka znamená imerzné divadlo?
Splynutie s priestorom, kde fyzické okolie nie je iba pasívnou estetickou kulisou, ale stáva sa skutočným miestom, v ktorom žijeme. S tým úzko súvisí aj moje inklinovanie k dokumentárnym divadelným formám, ktoré niekedy až reportážne spracúvajú reálne témy a aktívne prispievajú k spoločensko-politickému diskurzu.
Aké projekty, témy či výzvy máte pripravené pre študentov, ktorí sa rozhodli pridať si do svojho študijného plánu aj predmet scénografie?
V letnom semestri budeme realizovať pokračovanie prebiehajúceho projektu Silent Generation / Tichá generácia v rámci veľkého fakultného projektu Empatia v umení. V realizáciách so študentami sa snažím spájať súčasné divadelné a dramaturgické trendy tak, aby siahali aj ďalej ako iba za „scénovanie“ miesta.
Ako môže tento predmet obohatiť študenta, ktorý sa napríklad ani nemá záujem sa v budúcnosti venovať divadlu. Čo dá naopak tomu, kto sa v tejto oblasti architektonickej tvorby našiel?
Predmet kombinuje teoretické prednášky, ktoré sú vedené zaujímavou formou spoznávania histórie divadla, teda aj divadelnej architektúry, no najdôležitejšou časťou je pre mňa prezentovanie aktuálnych scénických riešení. Absolvujeme exkurzie po dielňach SND, neraz sme navštívili aj viedenské Buehnegestaltung - ateliéry Akadémie výtvarných umení. To sú všetko informácie, ktoré niekedy padnú na úrodnú pôdu aj pre poslucháča, ktorý nepočíta s tým, že by niekedy v budúcnosti pracoval s divadlom.
Zimná cesta/Winterreise, 2020, Štúdio 12 / Foto: Radovan Dranga, druhá fotografia: Už stačí/Ich habe genug, 2022, Národné divadlo Košice / Foto: Joseph Marčinský
Ako vnímate site specific priestor kotolne FAD?
V kotolni FAD som so študentami vytvoril v rámci predmetu Scénografia prvé predstavenie v roku 2016. Vtedy to bol ešte neuprataný a menej známy priestor. Pracovali sme s textom Sándora Máraia o mladom páre, ktorý hľadal svoje útočisko v novom byte. Študenti si to tam hneď po prvej skúške obľúbili a nápady boli generované miestom takmer samé. Práca s geniom loci tu pre nich nadobudla nový význam. Kotolňu vnímam pozitívne. Je však nevyhnutné, aby sa po svojej čiastočnej rekonštrukcii, keď už stratila toho svojho „špinavého“ ducha a má ambíciu stať sa profesionálnejším performatívnym priestorom, dozariaďovala aj divadelnými technológiami.
Pôsobíte nielen na FAD ale aj na VŠMU. Vedel by ste pomenovať rozdiely v atmosfére, v prístupe študentov na týchto dvoch školách? Čo iné dostane študent, ktorý sa venuje scénografii na našej škole v porovnaní so štúdiom na VŠMU?
Keď začala výučba scénografie na bratislavskej VŠMU v roku 1949, jej uchádzači museli absolvovať najskôr základy práve na Fakulte architektúry, a potom mohli pokračovať v štúdiu na VŠMU. Prepojenie týchto dvoch smerov je teda veľmi logické. Študenti architektúry si zapisujú scénografiu, ak si chcú rozšíriť svoje vedomostné perspektívy. Štúdium scénografie na VŠMU je zamerané viac výtvarne v prepojení na katedru herectva či réžie a dramaturgie, resp. Filmovú a televíznu fakultu.
Mnohí ľudia si pestujú svoje hobby vo viacerých oblastiach, ktoré sú odlišné od ich profesie, vo vašom prípade je výnimočné, že sa venujete aj takým odlišným sféram ako je operný spev a architektúra, v oboch prípadoch však profesionálne. Do akej miery vie takéto spojenie obohacovať prax v oboch odboroch?
Nie je to neobvyklé a nie sú to až tak odlišné sféry. Hudba a architektúra sú súčasťou ľudskej kultúry oddávna. V antike boli prepojené oveľa intenzívnejšie ako dnes. Napríklad teória proporcie v architektúre, predovšetkým v renesancii, úzko súvisí s teóriou harmónie v hudbe. Sú filozofi, ktorí toto spojenie aj popísali; napríklad Schelling v roku 1859 „Architektur ist errstarte Musik“, následne Schopenhauer „Architektur ist gefrorene Musik“ (Architektúra je zmrznutá hudba). Obe sú pre mňa vzájomne inšpiratívne v rôznych ohľadoch.
Čo môže dať hudba architektovi a naopak architektúra spevákovi či režisérovi?
Hudba môže architektovi priniesť vysokú mieru abstrakcie a cesty nových tektonických štruktúr. Naopak, režisér môže nachádzať v architektúre skutočné príbehy a vzťahy, menej na scéne „kašírovať“.
Vlani ste boli nominovaný na cenu DOSKY za projekt Už stačí/Ich habe genug. Ktorá odozva na tento špecifický projekt znamenala pre vás viac? Reakcie kritikov, reakcie divákov, spätná väzba od kolegov či spolupracovníkov?
Cením si záujem od každého diváka. Formulácie spätnej väzby sú odlišné a každá mi prináša iný impulz.
Na akých témach pracujete v súčasnosti?
V novom projekte sa venujem rakovine prsníka. Témy mi prináša okolie, rodina, život.
Už stačí/Ich habe genug, 2022, Národné divadlo Košice / Foto: Joseph Marčinský
Zhovárala sa Zuzana Uličianska
Ing. arch. Mgr. art. Peter Mazalán, PhD študoval scénografiu i operný spev na VŠMU, na FAD STU získal doktorát, na oboch školách dodnes pôsobí ako pedagóg. Ako spevák debutoval na scéne Opery SND v roku 2009 ako Enrico v Haydnovej opere Opustený ostrov. Ako koncertný spevák spolupracoval napríklad aj s Bavorským štátnym či Mníchovskými symfonikmi, bol členom Operného štúdia Bavorskej Štátnej opery v Mníchove a členom súboru Stadttheater v Klagenfurte. V roku 2014 sa na doskách SND predstavil v postave Schaunarda v Pucciniho Bohéme. V posledných rokoch sa presadzuje hlavne ako oceňovaný tvorca multimediálnych divadelných inscenácii uvádzaných v rôznych site specific priestoroch. Medzi jeho ostatné projekty patria Už stačí/Ich habe genug, Piesne o mŕtvych deťoch/Kindertotenlieder, Zimná cesta/Winterreise, Ten, ktorý prežil/Survivor a mnohé ďalšie.
