Cena Dušana Jurkoviča udelená koncom minulého roka priniesla úspech pedagógovi z Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok Fakulty architektúry a dizajnu STU Pavlovi Paulinymu, spoluautorovi realizáciu diela Konverzia Jurkovičovej teplárne v Bratislave. Rozprávali sme sa s ním nielen o tejto úspešnej realizácii, ale aj o širších problémoch pamiatkovej obnovy na Slovensku.
Ako ste vnímali fakt, že ste sa stali súčasťou víťazného tímu?
Cena Dušana Jurkoviča je niečo, čo sa tak často neopakuje, niekedy ani raz za život. Som za ňu vďačný.
Majú súťaže reálny význam, alebo ide to len akési PR pozlátka?
Niekto si na tom spraví PR, ale v zásade to funguje. Televízny prenos zo súťaže Fénix je vlastne osvetou, že obnova pamiatok sa dá robiť aj dobre. Aj CE.ZA.AR prezentuje architektúru cez priame prenosy z ceremoniálov. Z ceny Fénix sa tešíme aj my, architekti, ale je to vlastne pocta vlastníkom, ktorí dobre opravili svoju pamiatky, vzor pre iných.
Foto: Dynameet studio
O Jurkovičovej Teplárni sa dnes hovorí ako o jednej z najlepších vlaňajších realizácii, je vám v súvislosti s touto rekonštrukciu predsa len niečoho ľúto?
Pamiatková obnova fasád teplárne je kvalitná rekonštrukcia, investor si dal záležať aj na dodávateľskom prevedení. Rovnako architektonicky výborná je konverzia - architektúra, ktorú do budovy vložil kolega Martin Paško s kolektívom. To, čo ma na celom projekte mrzí, je výsledkom dnešných ekonomických tlakov. Tepláreň bola kedysi dominantou. Dnes okolo nej stoja veže, ktoré jej dávajú mierku zápalkovej krabičky, navyše sa ocitla ešte aj v lieviku. Podložia boli poškodené kvôli bombardovaniu rafinérie Apollo v druhej svetovej vojne, preto developer musel zdvihnúť podzemné garáže a vytvoriť novú pochôdznu úroveň. Akokoľvek kvalitne je landscape okolo Teplárne urobený, nič to nezmení na fakte, že tento objekt je potlačený okolitými stavbami a zatlačený do zeme.
Na tomto projekte ste sa podpísaný ako autor obnovy fasád. Ako celý proces vlastne prebiehal?
Predchádzal mu architektonicko-historický výskum, ktorý robil architekt Ivan Gojdič. V ňom definoval, ktoré časti objektu sú pôvodné, ktoré boli dostavované, ktoré chýbajú. Veľká časť pôvodnej fasády bola totiž zničená, museli sme navyše dotvoriť tú časť, ktorá ani nikdy nebola exteriérom, lebo nadväzovala na prístavby, ktoré boli zbúrané na začiatku 21. storočia, keď tepláreň stratila svoje využitie. Paradoxne, najprv sa projektovala obnova fasád, až potom došlo ku konverzii celého objektu, pretože pamiatkari nechceli vydať územné rozhodnutie na blízke veže Sky Park by Zaha Hadid, kým investor nenaprojektuje aj pamiatkovú obnovu prinajmenšom fasády tohto chráneného objektu. Projektovali sme obal, bez toho, aby sme vedeli, čo bude vo vnútri.
Aká časť fasády je pôvodná?
Šesťdesiat až sedemdesiat percent dnešného objektu má originálne murivo, v ktorých sa miestami vymenili niektoré poškodené kusy. Ale sú tam aj časti robené kompletne nanovo, lebo tehly že sa už nedali reštaurovať. Ide hlavne o južnú fasádu, či severnú fasádu Turbínovej haly. Pri výmene tehál sme museli trafiť jej farebnosť, veľkosť, vyžadovali sme aj certifikát od výrobcu, že nová tehla zvládne záťaž vonkajšieho prostredia. Z konečného výberu asi dvanástich dodávateľov, ktorí poslali svoje vzorky, sa priamo na stavbe vybral český výrobca.
Foto: Pavel Kudivari
Pôvodné tehly majú už dnes vyše osemdesiat rokov, vydržia ďalších osemdesiat či viac?
Nejde o klasické tehly, ktorými sa muruje, ale tehly s tvrdým výpalom, ktoré sú odolné aj exteriéri. Ak neprišlo k poškodeniu ich povrchu, tak sú doteraz funkčné. Až pri porušení tehly vniká do nej voda, ktorá materiál opakovanými procesmi zamŕzania a rozmŕzania rozrušuje.
Slovensko nie je krajina, pre ktorú sú „red briks“ typické.
Hoci sa už pohľadová tehla dnes využíva už viac, ale stále to nie je u nás také rozšírené ako v iných krajinách, kde ide o tradičný materiál. Dušan Jurkovič, ak bol skutočne autorom tohto projektu, však používal keramiku na fasáde pri viacerých stavbách, ktoré robil pre Západoslovenskú energetiku, možno aj preto, že bol spoluvlastníkom tehelní. Skôr si však myslím, že išlo o kultúrny import. Poznáme predobrazy podobných energetických stavieb postavených v zahraničí už v 19. storočí.
Napadne vás dívať sa na novú architektúru pohľadom vašich budúcich kolegov, ako ju budú o nejaké desaťročia opravovať dnešné obklady? Novodobé „tehličkové“ obklady budú mať životnosť zatepľovacieho systému, na ktoré sú prilepené. Existuje však veľa farbených betónových obkladov, ktoré sa tvária ako tehly, ešte aj poškodenosť majú ako klasická tehla. Pokiaľ sa nedostanete blízko, ťažko rozlíšiť, či ide o betón alebo tehlu. A betón je nezničiteľný. Dnes sa už reštauruje brizolit, o pár rokov asi príde na radu aj betón.
Vaše spoločné dielo s kolegom Andrejom Botekom, obnova meštianskeho domu Martineum v Bratislave, získalo vlani nielen Fénix – Kultúrna pamiatka roka, ale dostalo sa aj medzi nominácie na Cenu Dušana Jurkoviča. Čo bolo najnáročnejšie na tomto projekte?
Išlo o pamiatkovú obnovu takmer úplne zdevastovaného objektu, ktorý sa nachádzal takmer v ruinálnom stave. Problémom Martinea bolo, že nebol prepojený s katedrálou, ktorá zas nemala žiadne zázemie. Našou úlohou bolo presvedčiť pamiatkárov, aby sme mohli dostavať prepojovací objekt. Ich pôvodné stanovisko bolo „nie“ pre prístavbu, s tým, že sa do katedrály môže chodiť aj vonkajškom. Argumentovali sme, že prepojenie nemá zmysel, ak nebude kryté. S kolegom Botekom sme potom urobili asi šesť variant, ktoré smerovali k tej, ktorá sa realizovala.
Keby ste boli na ich mieste, súhlasili by ste s takýmto riešením?
V pamiatkovej obnove som veľmi konzervatívny, ale nemyslím si, že sa nemôže k nejakej stavbe pridať nová kultúrna vrstva. Študentov učím, že novostavba by nemala byť kontrastná ale zapadnúť do kontextu. V tomto prípade sa mi však novotvar žiadal. S kolegom sme si povedali, že urobíme výklad, cez ktorý bude vidno katedrálu. Pre dostavbu hovorili aj iné argumenty, napríklad to, že kedysi tam mieste stála kaplnka.
Nečakali ste väčšiu reakciu verejnosti na takéto pomerne odvážne riešenie?
Predpokladali sme, že polovica našich kolegov nás bude nenávidieť a ohovárať, druhá chváliť. Stále sme prekvapení, že nemáme doteraz jeden jediný negatívny ohlas.
Rôzne európske školy pristupujú k rekonštrukciám s rôznou dávkou odvahy. Aký prístup preferujete vy?
Najslobodnejší sú Nemci, dokonca aj Rakúšania. Keď bol Graz mestom kultúry, zrealizovali v historickom centre viaceré „kontrastné“ stavby. My sme spolu s Čechmi a Poliakmi niekde v rámci Rakúsko-Uhorskej školy konzervatívnejší. Ťažko povedať, čo je dobré.
Ako stojíme z hľadiska ochrany hmotného kultúrneho dedičstva v porovnaní s Čechmi?
Sme na tom horšie, čo sa týka realizácii a často aj po odbornej stránke. Principiálne nespochybňujem úroveň pamiatkovej obnovy, ale všeobecné povedomie - od tvorcov zákonov po vlastníkov pamiatok a nakoniec aj samých architektov - je katastrofálne. Asi to súvisí s náturou národa, ako pristupujeme k svojej histórii. Česi ako aj Maďari majú silní vzťah k svojej kultúre, a to tak na celospoločenskej úrovni, ako na úrovni lokálpatriotizmu. Občania sa sami stávajú strážcami kultúrneho dedičstva. Slováci takýto prístup nemajú čo vychádza zrejme aj z histórie národa. My sme nikdy neboli veľmi „mestské typy.
Foto: Dynameet studio
Budeme teda odkázaní na to, aby nám naše pamiatky zachraňovali susedné štáty?
V pamiatkovom zákone máme napísané, že každý, kto predáva kultúrnu pamiatku, ju musí najprv ponúknuť štátu. Musel by som zistiť, či štát vôbec niekedy svoje predkupné právo využil. Ak teda štát nevytvára na tento účel rezervy, a nechá, aby hodnotné budovy zakúpila nejaká spoločnosť napojená napríklad na granty z Maďarskej republiky, tak si sami rozpredávame vlastné kultúrne dedičstvo.
Je šanca, že sa to zmení? Príde zmena zhora či skôr zdola?
Mám teraz istý pamiatkový optimizmus. Vidno to z realizácii aj z vyhlasovania cien, že vznikajú dobré rekonštrukcie.
Súčasťou výziev v rámci Plánu obnovy je aj rekonštrukcia pamiatkových objektov. Myslíte, že sa alokované prostriedky – na naše pomery nezvyklo vysoké – sa o niekoľko rokov prejavia pozitívne na stave historického dedičstva na Slovensku?
Nechcem teraz kritizovať, pretože, som bol členom pracovnej skupiny zostavenej ministerstvom dopravy a výstavby pred nastavením celého programu, ktorý sa týka viac zelených stratégií ako obnovy historického dedičstva. Ministerstvo dbalo o to, aby bol záber možných žiadateľov veľmi široký, tak sa do výzvy nedostali len objekty národných kultúrnych pamiatok, ale všetky objekty s historickou hodnotou postavené do 1979. Z týchto prostriedkov sa navyše preplácajú primárne len tie stavebné zásahy, ktoré smerujú k zlepšeniu energetickej sebestačnosti objektu. Väčšinou teda ide o zatepľovanie fasád, striech, výmeny primárneho zdroja energie, vzduchotechniku či elektroinštaláciu. To, čo dosahuje najväčšiu úsporu energií, je zatepľovanie, a to nie je pri pamiatkových objektoch bežne realizovateľné. Naopak môže sa však stať, že veľa hodnotných objektov zo šesťdesiatych rokov, ktoré nebudú pod dohľadom pamiatkarov, sa „utopí“ v zatepľovacom systéme. Toto riziko tu je, uvidíme, čo bude po roku 2026.
Kto je podľa vás najlepším investorom, čo sa týka pamiatkovo chránených objektov?
Ak to mám zjednodušiť, lepšie sa robí pre štát či samosprávu. Ľudia, s ktorými komunikujeme, nás berú za odborníkov a vo väčšine prípadov akceptujú náš názor na metodiku pamiatkovej obnovy. Naopak súkromný investor na všetko hľadí cez optiku svojho estetického vnímania a cez vlastnú peňaženku. V prípade menšieho domu, v ktorom chce vlastník aj bývať, je jeho prístup už úplne subjektívny.
Bolo dobrým nápadom zbavovať sa verejných objektov, ktoré vyžadovali rekonštrukciu, na ktorú nemal štát či obec prostriedky?
Jasné, že nie. Ani neviem o prípade, kedy sa to podarilo, ak obce predali kaštieľ s tým, že v zmluve dali kupcovi nejaké podmienky. Investori boli rôzni, niektorí precenili svoje sily, iní boli len nastrčení. Tí, čo kúpili pamiatky symbolicky a často aj reálne za korunu, a teraz z nich chcú robiť akvaparky, vytvárajú nemysliteľné situácie, z ktorých sa ako projektanti snažíme vycúvať.
Čo máte v tomto čase na stole svojho ateliéru?
Práve sa realizuje Vodárenská veža v Bernolákove na ruinách hradu Čeklís. Ide o technickú pamiatku zo začiatku minulého storočia. V Banskej Štiavnici sa zas dokončuje Baumgarterov dom. Stavba mala to šťastie, že sa na jej obnovu podarilo získať dotáciu z grantového systému Obnovme si svoj dom. Rekonštruovala sa pôvodná baroková strecha - šindľová aj tvarová - a mohli sa reštaurovať aj vonkajšie fasády či časť vnútorného objektu. Investor teraz hľadá ďalšie prostriedky, aby sa dal objekt dokončiť. V spodnej časti by mali byť polyfunkčné služby, v hornej apartmánové bývanie. Tešíme sa, dobre bude. 
Foto: Pavel Kudivari
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
