Už viac ako rok pracuje ako prodekan pre vzdelávanie a pedagogickú činnosť na FAD STU, v októbri obhájil habilitačnú prácu s témou Identita bytového domu. V čom vidí výzvy svojej funkcie ale aj zmeny, ktorými prechádza akademické prostredie i sektor bývania, ktorému sa profesionálne venuje, čerstvý docent Michal Czafík?
Habilitačná prednáška bola v podstate sumárom vašej deväťročnej pedagogickej a vedecko-výskumnej činnosti. Aký ste mali pocit pri jej prezentovaní?
Je to mimoriadna udalosť pre habilitanta, ale dovolím si povedať, že aj pre fakultu. Predseda habilitačnej komisie profesor Robert Špaček mi povedal že habilitácia je vážna vec. A tak som k tomu aj pristúpil. Veľmi sa teším, že sa mojej prednášky zúčastnilo pomerne mnoho kolegov, ale aj ľudí z externého prostredia. Je to vzrušujúce, prezentovať niečo, čo vás baví. Teraz po obhájení mám ešte väčšiu zodpovednosť voči sebe aj voči fakulte. Habilitáciou dostáva človek výsadu, právo prednášať na vysokej škole. No ja to vnímam ešte oveľa hlbšie, ako prejavenú dôveru od akademických autorít, domácich i zahraničných a záväzok neustále odborne napredovať. Dúfam, že motivujem aj ďalších kolegov.
Vo svojej práci ste sa venovali bytovým domom, ako by ste stručne okomentovali prínos svojej práce?
Bola to krásna téma, ale mimoriadne náročná. Bádať, odhaľovať a popisovať to, v čom sa odborne cítime „všetci doma“ je náročné. Hlavný prínos práce vidím v identifikovaní znakov, faktorov a úrovní, ktoré vytvárajú identitu bytového domu. Každý z nás môže čítať vonkajší obraz architektonického objektu trocha inak, no dôležitá je logicky usporiadaná myšlienka, ktorá je uceleným výsledkom súčinnosti jednotlivých architektonických znakov. Tie nám napovedajú typologickú príslušnosť budovy. Práca pomôže architektom aj študentom pri navrhovaní, aby pochopili, že architektúra bytového domu nemá byť módnym výstrelkom, ani osobnou ambíciou architekta, ale že podlieha mnohým analógiám. 
foto: M . Kováč
Vaša dizertačná práca bola na tému humanizácia sociálnych služieb pre ľudí v hmotnej núdzi, venovali ste sa aj riešeniu situácie ľuďí bez domova. Sú vám tieto témy blízke?
Dizertačná práca bola pre mňa veľkou výzvou. Pracovať s ľuďmi bez domova, navštevovať zariadenia, v ktorých táto sociálna skupina býva, bol veľký adrenalín spojený s chuťou spoznávať a odhaľovať niečo nové. Mňa výskum veľmi baví, je to v podstate nekonečná práca. Niečo zistíte, a zrazu to opäť overujete, tak trochu spochybňujete, a takto je to správne. Výskum v architektúre nie je nikdy ukončený, nemá definitívny a nemenný výsledok. V mojej práci som sa venoval humanizácii ubytovacieho úseku v zariadeniach sociálnych služieb pre ľudí v hmotnej núdzi. Vo svete sú dve základné smerovania v prístupe k téme bývania ľudí bez domova. Prvou je metóda „Housing First“, vo voľnom preklade „bývanie je prvoradé“. To znamená, že každý človek má právo na bývanie v byte. Druhým princípom je „Housing Ready“, čo je model prestupných foriem bývania. Výskum ukazuje, že prvá metóda je tou správnou cestou, ako dostať ľudí zo stavu bezdomovectva a pomôcť im k inklúzii do spoločnosti. Pozitívnym príkladom je napríklad Fínsko, kde bolo postavené veľké množstvo bytov v bytových domov práve pre tieto skupiny obyvateľstva. Dôležité je povedať, že bezdomovectvo nie je trvalý stav, je to proces.
Odvtedy už prešlo skoro desať rokov. Zlepšila či zhoršila sa podľa Vás situácia v tejto oblasti?
U nás na Slovensku? Ja osobne žiadny progres a ani odhodlanie zo strany štátu nebadám. Vďaka za uskutočnenie drobných ale veľmi záslužných činov patrí pri tejto téme väčšinou dobrovoľníkom a rôznym občianskym združeniam.
Pracujete ako prodekan pre vzdelávanie a pedagogickú činnosť. V čom vidíte najväčšiu výzvu vašej funkcie?
Práca prodekana pre vzdelávanie a pedagogickú činnosť Vás musí baviť, inak ju nemôžete robiť. Máte pod sebou nielen študentov, ale aj všetkých kolegov, pedagogických i nepedagogických. Musíte koordinovať veci, flexibilne reagovať, byť často nekompromisný ale i empatický, musíte nastavovať procesy, a pritom nebyť otravný. Funkcia berie naozaj veľa času, to sa ale samozrejme nesťažujem, na šport a rodinu si čas nájdem vždy. Trocha ma však mrzí, že nemôžem navrhovať a projektovať tak ako predtým. No na druhej strane verím, že aj takto obohatím svoje portfólio a posuniem fakultu v niečom vpred. Hodnotiť však moju prácu budú po štyroch rokoch moji kolegovia.
Čo by ste chceli, aby sa na škole zmenilo s vašim prispením do konca vášho funkčného obdobia?
Prioritou je návrat kultúry do akademického prostredia. Tá sa vytratila, študenti majú svoj životný štýl, čo ja, samozrejme, chápem a rešpektujem, aj my sme ho ako mladí mali. Ale vstupom za prah fakulty musíme pochopiť, že sme na akademickej pôde, a že k nej patrí aj náležitá etika a etiketa. Architekt je tiež spolutvorca spoločnosti, reprezentuje, nastavuje latku... Je mi smutno a pomenujem to teraz natvrdo. Nerád vidím architektov, pri všetkom rešpekte k ich umeniu, preberať si ceny za svoje diela v „kanadách“, alebo v sandáloch... Mojou prioritou je aj návrat k pravidlám, k dodržiavaniu študijného poriadku a ostatných predpisov, aj keď toto by mala byť samozrejmosť. Čo si kladiem za prioritnú métu je nezávislé hodnotenie vertikálnych ateliérov a ateliérových prác spracovaných v nich. Tu sme ako vedenie vykonali už viaceré kroky k tomu, aby sme pri obhajobách mali v komisiách zastúpenie aj zo Slovenskej komory architektov. Ide o takých architektov, ktorých do komisií dosadí výlučne SKA, a ktorí dovtedy neboli súčasťou našich vertikálnych ateliérov. To nám dokáže napovedať veľa. Je to beh na dlhšie obdobie, ale som si istý, že to podporí kvalitu po všetkých stránkach. Za uplynulé roky nám výrazne klesol počet študentov a záujemcov o štúdium. V tejto oblasti sme rozbehli prednášky po stredných školách, kde prezentujeme fakultu potencionálnym uchádzačom, čo začína mať po prvom roku pozitívny dopad. Uvidíme, ako sa nám toto podarí uchopiť v nasledujúcom období. Rovnako pokračujeme s podujatím FAD_Open, ktoré sa už pomaly stalo značkou. Naďalej podporujem kurzy kreslenia, deskriptívnej geometrie, ktoré sme prebrali z predchádzajúcich období. Toto vnímam veľmi pozitívne a určite podporím aj otvorenie iných, ktoré pomôžu uchádzačom. Plánov je viac... Po skončení môjho obdobia chcem mojej nasledovníčke či nasledovníkovi odovzdať zdravú a prehľadnú agendu. Hlavne chcem mať pocit, že som urobil všetko preto, aby táto náročná agenda napredovala, aby naša fakulta bola silnou a jedinečnou súčasťou univerzity.
V roku 2011 ste získali Cenu dekana za vynikajúce plnenie študijných povinností. Máte nostalgické pocity, keď dnes organizujete udeľovanie tejto ceny dnešným študentom?
Je to výnimočný pocit preberať Cenu dekana. Pamätám si presne, ako mi pani dekanka, vtedy docentka Ľubica Vitková, odovzdávala diplom. Stisla mi veľmi úprimne ruku a povedala, že jej je cťou odovzdať Cenu dekana práve mne. Mal som vtedy zimomriavky a mám ich aj teraz. Ja som človek zmýšľajúci racionálne, to je asi o mne aj všeobecne známe. Cena je odovzdávaná vždy za minulosť, za to, čo študent už vykonal, za jeho svedomitú a zodpovednú prácu, za prospech, alebo za výnimočnú ateliérovú prácu. Ale aký je odkaz udelenia ceny? Som presvedčený, že odovzdaním akejkoľvek ceny nemá nastať profesijná stagnácia. Naopak, ocenený má preukázať schopnosť výnimočnosti aj vo svojej ďalšej kariére. Ja si výnimočných ľudí veľmi vážim. Beriem si z nich príklad, či už sú to moji kolegovia, alebo aj študenti.
Ako sa podľa Vás zmenil za roky prístup študentov k štúdiu?
Veľmi. Nechcem byť veľmi kritický, ale som vždy priamy a úprimný. Som nesmierne rád, že som mohol študovať v dobe, kedy boli kladené na študentov vysoké nároky. Myslím na viac faktorov. Prvým je, že kreslenie voľnou rukou sme museli ovládať všetci v ročníku. Nemuseli sme krásne kresliť, veď miera talentu je u každého iná, čo je prirodzené. Ale pedagógovia nás nútili talent využiť, respektíve nás smerovali k vyjadrovaniu sa kresbou, skicou, podnecovali nás k diskusiám a reakciám na ich podnety. Pracovali sme aj niekoľko hodín v ateliéri. Nebolo možné, aby sme doniesli skice na nejakom potrhanom papieri, nakreslenom tesne pred vyučovaním. Nebolo možné prísť v „kraťasoch“, teplákoch, nebodaj v tielku a podobne. A to bolo veľmi správne. Dnes je to inak, ale nechcem hľadať príčiny. Keď som dostal „ponuku“ byť prodekanom od súčasného pána dekana docenta Puškára, stanovil som si za cieľ aj zvýšenie nárokov na študenta. Presne to, na čo dbali moji pedagógovia, a čo sa žiaľ aj životným štýlom mladej generácie začalo vytrácať. Svojim študentom vždy hovorím dve heslá. Prvým je: „Architektúra je tímový šport“. Architektúra a urbanizmus sa vždy rieši v kolektíve či už študentov, architektov, profesistov a podobne. Na fakulte ale aj v praxi platia pravidlá, ktoré je nutné dodržiavať. Ak v športe porušíte stanovené pravidlo, ste upozornený, potrestaný, prípadne vylúčený z hry. Druhým mojim sloganom je: „Makáme ďalej“. Lebo len svedomitá a dôsledná práca prináša výsledky. Ešte predsa len k tej kultúre... Kultúra je pre mňa aj pozdrav, úcta, poďakovanie, či slušné oblečenie a podpis. Prepáčte mi úprimnosť, ale toto sa všeobecne vytráca, a to ma veľmi mrzí.
foto: M . Kováč
Snažíte sa tieto zásady presadiť aj v rámci vertikálneho ateliéru Czafík/Vráblová?
S mojou kolegyňou docentkou Vráblovou a docentom Puškárom spolupracujeme aj v praxi v podstate intenzívne od roku 2015. V mnohom máme na architektúru rovnaký názor. Preto sme sa rozhodli túto spoluprácu ešte viac zvýrazniť aj na fakulte tým, že sme sa spoločne uchádzali o vertikálny ateliér, kde sme vo výbere boli úspešní. Tento úspech a zverená dôvera od garantov predmetov ma potešil, no priniesol aj mnoho zodpovednosti voči spôsobu výuky a voči študentom. Tí, čo ma poznajú vedia, že chcem všetko robiť naplno, zodpovedne a precízne, a že som aj mimoriadne prísny. Aj voči sebe! Ale takí sú športovci. Len tvrdý tréning prinesie výkon. Môj tréner mládeže hovoril: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.”
V rámci vertikálneho ateliéru sa venujete rôznym hybridným formám bývania...
Téma bývania má jedno veľké čaro: je v podstate večná. Bytové stavby budeme navrhovať stále. Bolo to tak v minulosti a bude aj v budúcnosti, na rozdiel od iných typologických druhov. Bytové budovy tvoria najväčšiu časť vystavaného prostredia. To nadobúda dojem v spoločnosti, že téme sa rozumie doslova každý. Preto považujem vzdelávanie za architektov v tejto oblasti za mimoriadne potrebné aj po stránke odbornej, umeleckej ale i argumentačnej. A to je výzva: byť najlepší medzi najlepšími. Téma bývania nemôže stagnovať. Naši študentom sa snažíme zadávať konkrétne zadanie, ktoré nám prinesie investor tak, aby sme simulovali prácu architekta v reálnych podmienkach. V týchto zadaniach ale niekedy úmyselne meníme lokalitný program a žiadame od študentov, aby premýšľali kriticky voči sebe, ale aj voči zadaniu. Neberiem študentom nikdy ich myšlienku alebo názor, dokonca ich podnecujem, aby niekedy išli aj proti prúdu, ale s pokorou a dostatočne podloženými argumentmi. Brať študentom nápady či vtláčať im tie naše je pre naše povolanie devastačné. Cieľom je ukázať investorom aj iné možné cesty smerujúce ku vyššej kvalite vystavaného obytného prostredia.
Ktoré formy sa majú podľa vás najväčšiu šancu presadzovať v blízkej budúcnosti na Slovensku?
To ako budú vyzerať formy bývania v budúcnosti nechcem úplne predpovedať, určite však do popredia vstúpi modulárna výstavba a rôzne hybridné formy bývania saturujúce životný štýl. To však ukážu najbližšie roky. Nechcem, aby to vyznelo negatívne, ale k strate bývania môže dôjsť rýchlo. Stačí jedna prírodná katastrofa, nebodaj vojna a architekt musí hľadať riešenia ako rýchlo a efektívne ľuďom prinavrátiť domov. S istotou viem povedať, že naši absolventi na tieto situácie budú vedieť flexibilne reagovať.
foto: archív M. Czafík
Dajú sa aj pri modulárnej architektúre uplatňovať vyššie architektonické nároky? Alebo ide v tomto prípade hlavne o funkčnosť a rýchlosť výstavby?
Modulárna architektúra má všetko ešte pred sebou. Vo svojej podstate nemá žiadne obmedzenia, ktoré by výrazne bránili jej rozvoju. Dokonca nás čaká obdobie intenzívneho výskumu v tejto oblasti aj na Ústave architektúry obytných budov. Modul predstavuje vopred stanovený objem, ktorý je determinovaný dimenziami a priestorovými špecifikami. Na nás architektov budú smerovať otázky, akým spôsobom sme schopní moduly rozdeľovať a spájať, vrstviť a zároveň zohľadňovať všetky predpisy a s cieľom vytvárania flexibilných foriem bývania a ubytovania. Po piatich rokoch práce s touto témou vo vertikálnych ateliéroch vidím, že téma je lákavá aj pre študentov.
Slovensko patrí ku krajinám s najväčším pomerom vlastníkov nehnuteľnosti voči nájomníkom. Ako sa bude táto situácia podľa vás vyvíjať v budúcnosti? Ktoré trendy sú pozitívne a ktorým by sme sa mohli vyhnúť?
Nerád predpovedám budúcnosť, potreba bytov tu však neustále bude, či už v sektore novej výstavby alebo v bytovom fonde, ktorý bude musieť prejsť obnovou. Veľkou otázkou do budúcna bude adaptácia starých objektov na bývanie. Z pohľadu vlastníckych práv k bytom máme my Slováci v sebe zakotvené, že niečo natrvalo vlastniť je istota, ktorú nám nikto nezoberie. Samozrejme, že je to aj veľmi logické, len zabúdame na mieru zadlženia sa na dlhé roky. Systém nájomného bývania netreba vymýšľať, treba ho len odsledovať z okolitých krajín a následne aplikovať. Vždy budú časti obyvateľstva, ktoré budú chcieť byt vlastniť, ale aj stredné a nižšie vrstvy, pre ktoré je nájomné bývanie prioritou. Systém je však udržateľný len vtedy, ak sú nájomné, ale aj sociálne byty z pohľadu architektúry, dispozície, energetickej efektivity a ostatných faktorov tie najkvalitnejšie. Dobrá architektúra je často výsledkom kvalitnej súťaže. A na to musíme dbať. Na základe skúseností z môjho štvorročného pôsobenia v porote hodnotiacej postavené nájomné domy však musím konštatovať, že štátna politika nie je nastavená celkom optimálne a vlastne len prehlbuje predstavu, že nájomný bytový dom je nutné postaviť za málo peňazí. To je obrovský omyl. No dopyt po tejto forme bývania tu jednoznačne existuje.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
