Jednoduchý priestor pre každodenné užívanie hocikým – takto charakterizovala víťazka Ceny dekana FAD 2023/2024 Bc. Kristína Rózsová výsledok svojej ocenenej práce na zadaní Filiálky v Bratislave. Ako sa k svojmu „zelenému“ riešeniu nateraz zanedbaného priestoru bývalej stanice prepracovala?
Predstavte nám trochu zadanie týkajúce sa Filiálky v Bratislave. Čo bolo úlohou študentov vyriešiť?
„Filiálka“ je územie bývalej vlakovej stanice a je jedným z najväčších potenciálnych rozvojových území v širšom centre Bratislavy. Nachádza sa medzi dvoma radiálami – Račianskou ulicou a Vajnorskou a má silnú líniovú formu, ktorá prepája Trnavské mýto a križovatku bývalého zváračského ústavu. V súčasnosti tento priestor nie je nijak konkrétne využitý a diskutuje sa o jeho opätovnom využití ako infraštruktúrneho uzla. Zámerom Vertikálneho ateliéru Jančok Janák, bolo nadviazať na jestvujúce kvality a využitie. Preferovaný bol skôr krajinný charakter, verejný priestor, než veľká miera zastavanosti, nakoľko je v Bratislave badateľný nedostatok lokálnych parkov. 
zdroj: Kristína Rózsová
Poznali ste predtým tento priestor, alebo ste sa museli s jeho potenciálom zoznamovať?
Okolo Filiálky som chodila celkom často práve do práce či do školy, či už na bicykli, pešo, alebo MHD Vnímala som ho, no nebola som aktívnym používateľom tohto priestoru.
Vašim riešením bolo územie železničného „brownfieldu“ nezastavať, ale vytvoriť víziu zeleného priestoru. Nebáli ste sa, že takýto prístup bude pedagógmi vyhodnotený ako nenaplnenie zadania?
Nie, nebála som sa. Zozačiatku som mala vcelku problém s uchopením tejto témy, nakoľko prostredie okolo Filiálky je veľmi rôznorodé – Tehelné pole, nový Istropolis, Trnavské mýto, obytný súbor Unitas, či Februárka, nový obytný súbor Pri mýte... Až popri jednej prechádzke som si uvedomila, že vlastne to množstvo psov a športujúcich ľudí, sú tá „entita“ ktorá tento priestor naozaj aktívne využíva a vidí v ňom zmysel. Prečo by som im ho teda brala? Vytvorenie úplného kontrastu absolútnym zalesnením voči okolitému developmentu mi tiež prišlo ako nádejný experiment, ktorý by mohol miestu pridať na kvalite, ako z pohľadu užívateľa, tak aj z pohľadu ekológie, či klimatickej krízy.
Ako by ste charakterizovali hlavné zásady či architektonické postoje architektov, ktorý vás v rámci v rámci VA Jančok Janák viedli?
Dva semestre v tomto vertikálnom ateliéri mi toho dali neskutočne veľa. Od začiatku nás viedli ku vzťahu krajiny a architektúry, čo bolo niečo, s čím som sa predtým veľmi nestretla. Väčšinou sa väčší dôraz kladie hlavne na architektúru. Na základe rôznych prednášok, referencií, či kníh, sa nám snažili tému krajiny čo najviac priblížiť, a myslím si, že to viacerých študentov v dobrom ovplyvnilo aj do budúcnosti. Snažili sa nám ukázať, ako hľadať kvalitu v tom, čo už existuje, ako hľadať súvislosti či ako ťažiť z toho, čo sa na prvý pohľad javí ako problém. Za seba musím povedať, že naozaj dobrá skúsenosť.
Myslíte si, že nastal čas, aby sa podobné zelené riešenia aj v praxi alebo podobné odvážne vízie zostanú len v rámci školských prác?
Určite áno. Neviem, či by som moje riešenie Filiálky charakterizovala ako odvážne. Návrh síce pracuje len s troma objektmi – bývalá stanica Filiálky, nový objekt výcvikového strediska a nový objekt útulku – no snaží sa zapájať aj svoje širšie okolie. Ťažiť z tohto priestoru by vedeli materské, či základné školy v okolí, ktoré by spoluprácou vedeli podporiť útulok, či výcvikové stredisko rôznymi spoločnými prednáškami, či workshopmi. Štedré množstvo stromov v celom území zas dokáže poskytnúť veľmi vzácny priestor najmä v lete, v širšom centre rozpálenej Bratislavy. Taktiež je tu priestor pre rôzne pop-upy, predstavenia, či len obyčajný oddych. Je to jednoduchý priestor pre každodenné užívanie hocikým, na tom snáď nie je nič odvážne. 
foto: M. Kováč
Ako ste sa vy osobne prepracovali k „zelenej“ filozofii, čo Vás osobne najviac ovplyvnilo, aký trend, aký filozofický smer, aké štúdie?
Paradoxne by som nepovedala, že ma konkrétne ovplyvnil nejaký trend alebo smer. Môj koncept vznikol z pocitu. Ako napovedá samotný názov mojej práce: „... a s nimi čo?“, riešenie vychádza z otázky, ktorú si ľudia v dnešnej dobe asi veľmi nekladú. V návrhu som sa snažila čo najviac vniesť do povedomia dôležitosť fauny a flóry v meste. Inšpiráciou mi boli nevšedné riešenia všedných vecí – útulok, ktorý neslúži len pre psov a nie je na okraji mesta, park, kde majú vstup povolený všetci, či výbeh, ktorý nie je iba oplotená vydupaná tráva s pár prekážkami.
Vo vašom portfóliu je aj projekt domu pre ľudí trpiacich Alzheimerovou chorobou či Dom smútku. Ako blízke sú Vám podobné sociálne témy v rámci architektúry? Čo si od architekta vyžadujú?
Tieto témy sú čoraz aktuálnejšie, robí mi radosť, keď vidím podarené realizácie aj v praxi, nie len odvážne vízie na pôde školy. Myslím si, že nastáva akási „reforma“ takýchto objektov, najmä čo sa týka domovov sociálnych služieb. Ich súčasná forma v schátraných kaštieľoch nie je udržateľná, chýba jej ľudská mierka. Ako architekti musíme najprv z časti pochopiť život ľudí, pre ktorých navrhujeme, a priniesť im riešenia, ktoré im istým spôsobom ten život zjednodušia, pozdvihnú jeho kvalitu.
Nastúpilli ste už do zamestnania, na čom v súčasnosti pracujete? Ako sa prax líši od zadaní, ktoré ste dostávali počas štúdia?
Aktuálne som súčasťou skvelého kolektívu Tvar architekti, kde pracujeme na zadaniach rôznych mierok – od interiérov, rodinných domov až po menšie urbanizmy. Myslím, že v praxi sú tie zadania oveľa racionálnejšie, majú viac obmedzení. V škole sa síce snažíme hľadať realizovateľné riešenia, no vždy je tam väčší priestor pre istú utópiu, ktorá by v praxi neprešla. Asi by bolo ťažké nájsť investora, ktorý by z pozemku v lukratívnej lokalite nechcel vyťažiť čo najviac peňazí, nieto niekoho kto by tam chcel postaviť budovu pre neziskovú organizáciu.
Pochádzate z Dunajskej Stredy, aké architektonické výzvy vidíte v okolí vášho rodiska? Pracovali by ste radi na prestavbe nejakej „filiálky“ aj v rámci južného Slovenska?
Určite áno, riešiť verejný priestor ma poslednú dobu dosť baví. Zhodou okolností sa aktuálne niečo podobné rieši – na okraji mesta máme motokárovú dráhu, ktorú primárne využívajú autoškoly, prípadne sa tam občas konajú motokárové preteky. V roku 2022 však bola vypísaná súťaž na transformáciu tohto priestoru na mestský park. Víťazný návrh bol skvelý, takže dúfam že všetko pôjde ako má a za chvíľu sa konečne bude môcť aj toto mesto tešiť z kvalitného verejného priestoru.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
