V novembri sme si pripomínali Svetový deň urbanizmu. Docentka Katarína Smatanová je vo funkcii vedúcej Ústavu urbanizmu a územného plánovania na FAD STU už viac ako dva roky. Tvrdí, že je absolútne kľúčové, aby sme pri riešení zložitých urbanistických problémov ovládli digitálne aj AI technológie, pretože ak dnes prespíme tento trend, bude to mať katastrofálne dôsledky. Aké výzvy stoja pred touto disciplínou vo všeobecnosti a ako vidí budúcnosť urbanizmu na našej fakulte?
V blízkej budúcnosti sa na fakulte chystáme otvoriť dva nové študijné programy, ktoré sa priamo či nepriamo týkajú aj urbanizmu. Čo vlastne iniciovalo ich prípravu.
Dopyt po lepšom prepojení praxe a vzdelávacieho systému je téma, ktorú cítime asi vo všetkých odvetviach. Čoraz silnejšie postavenie má aj v slovenskej ekonomike tzv. kreatívny priemysel, ktorý generuje úplne nové pracovné pozície. Témy zmeny klímy, šetrenia zdrojov a hľadania udržateľnejších spôsobov života sa nevyhnutne týkajú aj toho, ako majú vyzerať naše mestá a obce. Po dlhých desaťročiach sa do praxe dostáva nový legislatívny rámec procesov výstavby. Aj na FAD STU potrebujeme na tieto zmeny zareagovať a pripravovať absolventov na potreby reality života.
Čo všetko by mali tieto programy poskytovať?
Na inžiniersky študijný program Umenie vo verejnom priestore, ktorý začal v odbore Umenie iniciovať ešte profesor Pavel Gregor, môžeme byť všetci v rámci STU hrdí. Myslím si, že ide dva kroky pred trendami, prepája urbanizmus a verejný priestor s umením a novými technológiami. Výborne reflektuje aj charakter našej univerzity – technické vedy inovatívne prepája s umením. Je interdisciplinárny nielen v obsahu, ale aj v tom, kto majú byť jeho budúci študenti. Medzi nimi totiž môžu byť kunsthistorici, architekti, umelci, manažéri kreatívneho priemyslu. Pri príprave tohto odboru, ktorý trvá viac ako štyri roky, boli špičkoví odborníci z praxe i z akadémie zo Slovenska, ale i zahraničia a myslím si, že bude ponúkať zaujímavé predmety pre všetkých našich študentov.
Druhým študijným programom je inžiniersky stupeň Urbanizmus.
Áno, ide o spoločný študijný program s Obchodnou fakultou Ekonomickej univerzity v Bratislave. Súčasné celospoločenské nastavenie si váži udržateľnosť, ekológiu a proaktívne zapojenie obyvateľov. Ani v urbanizme by peniaze nemali byť tou hlavnou hodnotou, i keď v praxi vidíme, že na Slovensku to stále takto funguje. Našou úlohou ako akadémie je rozvíjať know-how a následne aj prax tvorby mesta tak, aby pri hodnotení projektu na rozvoj mesta nebola prioritizovaná jeho cena, teda cena „jednorazovej“ investície do jeho výstavby, ale dôležité by mali by hodnoty ako kvalita, inklúzia a dostupnosť a dlhodobá udržateľnosť, správa. Veľakrát práve projekty, ktoré sú pri výstavbe drahšie, sú z dlhodobého hľadiska kvalitnejšie, eliminujú priestorovú a sociálnu segregáciu, a spoločnosť sa s nimi dokáže lepšie zžiť, čo sa v konečnom dôsledku odrazí aj v ekonomickej rovine – ale až po niekoľkých rokoch. Pri rozhodovaní o kvalitách v meste potrebujeme práve tento dlhodobý a komplexný pohľad, ktorý zahŕňa aj tzv. ekonómiu externalít. Ekonómia externalít už vyžaduje komplikovanejšie výpočty a preto je táto spolupráca s EU BA pre nás, a verím, že aj pre nich a predovšetkým pre naše mestá nenahraditeľne prínosná.
Peniaze však u nás stále sú výrazným faktorom rozhodovania. Pri mnohých developerských projektoch sa dokonca uskutoční už aj medzinárodná súťaž, medializujú sa víťazné plány, pričom riešená zóna neprešla zmenou územného plánu, ktorý by danú výstavbu vôbec umožnil. Aká je vôbec sila územného plánovania v slovenskom kontexte?
Situácia, ktorú popisujete má asi viacero dôvodov. Systém územného plánovania, ktorý na Slovensku ešte žijeme, je zastaraný, nespolupracujúci. Vychádza zo života spred päťdesiatich rokoch. Dnes však tvorba nových projektov a čas rozhodovania sa firiem, samospráv, majiteľov pozemkov o prípadných zmenách v ich budovách či sídlach, o nakladaní s majetkom sa oproti minulým dekádam vďaka digitalizácií a „zvirtuálnení“ nášho sveta extrémne zrýchlila. Už nemusíte čakať týždne, kým vám listom príde podpísaný dokument alebo kým sa všetci riaditelia fyzicky stretnutú kvôli porade v kancelárií v jednom meste – všetko vybavíte v sekunde emailom či videokonferenciou. Súčasne sa extrémne zrýchlila i naša prax, tvorba samotného - architektonického či urbanistického - projektu, a to nemáme ešte v praxi celoplošne systémy BIM, kedy už nečakáme ani na projekty spolupracujúcich profesií, ale všetci robíme v reálnom čase na jednom modeli. Takže, situácia ktorú popisujete je výsledkom toho, že veľakrát sa investor rozhodol o zmene svojich plánov, zorganizoval súťaž, architekti aj rýchlo nakreslili, ale územný plán, ktorý je regulovaný systémom spred dekád nestíha reagovať.
Veríte, že sa táto situácia bude postupne zlepšovať?
Som optimistka. Momentálne sme v prechodnom období. Do platnosti sa postupne dostáva nový zákon o územnom plánovaní. Jeho inherentnou súčasťou je digitalizácia aj v procesoch plánovania. Verím, že čoskoro budeme vedieť rozhodovanie o meste robiť transparentnejšie, procesy sa zrýchlia, zefektívnia, zmizne veľa zbytočnej administratívnej záťaže tak pre projektantov ako aj pre potenciálnych staviteľov. Systém sa súčasne priblíži bežnému užívateľovi, pre ktorého je v súčasnosti veľmi nezrozumiteľný. Dnes vie do systému vstúpiť len ten, kto sa tomu rozumie, čo je potrebné urýchlene zmeniť.
Aké nástroje máte k dispozícii na to, aby ste svojich študentom pripravili na digitalizáciu v urbanizme? Máme na fakulte dosť vybavenia, dosť technológií?
Digitalizácia v dnešnej dobe nie je problém vybavenia či technológií, ale ľudských kapacít a myslenia. Tu nás nové technológie predbiehajú. Digitalizácia radikálne mení pohľad na to, čo by urbanizmus a územné plánovanie mali pokrývať, akú úlohu pri tvorbe mesta majú dáta a informácie o jeho súčasnom fungovaní, čo vedia priniesť predikčné AI modely a ako celý tento nový svet plný presných informácií, o ktorých sme v minulosti len tušili alebo ich „intuitívne“ odhadovali, máme pretaviť do inkluzívneho procesu tvorby mesta. 
Ako sú v tomto ohľade na tom naše samosprávy?
Už aj naše slovenské mestá a obce majú obrovské množstvo informácií a dát o svojich obyvateľoch: vedia kto sú, koľko zarábajú, ako sa toto líši v jednotlivých štvrtiach, kde sa stretávajú, kadiaľ sa presúvajú. Našou úlohou je aj naučiť študentov pracovať s týmto obrovským množstvom informácii a pretaviť ho do návrhu, ktorý prinesie vo výsledku kvalitnejšie, bezpečnejšie, zdravšie, krajšie mesto. Avšak, ako to spraviť? Ako vieme všetky tieto informácie použiť pri tvorbe je otázka, na ktorú momentálne hľadá odpoveď celý svet. Som presvedčená, že tento moment je pre nás absolútne kľúčový, aby sme zvládli ovládnuť technológiu, ktorá nás evidentne predbieha, aby ona neovládala nás. Keď teraz tento trend prespíme, zrejme už nebudeme mať šancu to napraviť a môže to mať katastrofálne následky.
Hovoríme o nástupe AI aj do územného plánovania.
Áno, v krátkej dobe bude aj u nás štandardným nástrojom pri tvorbe mesta umelá inteligencia a parametrické softvérové navrhovanie. Pri komplexite tvorby mesta, kde musíte rozmýšľať nielen nad technickou či dopravnou infraštruktúrou, ale brať do úvahy aj množstvo rôznych ďalších aspektov. Práve parametrické digitálne navrhovanie a umelá inteligencia budú môcť pomôcť zabezpečiť o mnoho vyššiu kvalitu rozhodovania, ako návrh, ktorý inak vytvárame s ľudskou chybovosťou. Takže, nie je problém dostať sa k technológiám: ako ústav grantujeme, hľadáme všetky možné finančné možnosti na zabezpečenie vybavenia aj pre študentov. Výzvou sú pre nás ľudia, ktorí s technológiami vedia robiť, vedia to nás ostatných naučiť a zavádzať to do praxe. Urbanizmus je veda, ktorá je odsúdená na spoluprácu. Je pre nás veľkou výhodou, že sme súčasťou STU – a podporu v týchto technológiách vieme nájsť aj „doma“. Napríklad, práve spolu s FEI spoločne hľadáme možnosti využitia biosenzorických zariadení pri hodnotení vplyvu mestských priestorov na človeka, so Stavebnou fakultou rozbiehame spolupráce v téme geoinformatiky, s ÚM sa už chvíľku venujeme téme energeticky plusových mestských štvrtí. Spájame sa s inými súčasťami STU, podnikateľským sektorom, rôznymi inštitúciami, verejnou správou, ale aj s inými vysokými školami (Ústavom urbanizmu na ČVUT v Prahe, Univerzita vo Weimare pri využívaní technológie Space Syntax), aby sme spolu kreovali personálnu podporu, spoločne sa aj v tomto smere posúvali na úroveň svetových univerzít a posúvali aj celoslovenskú prax.
Viete spomenúť niekoľko konkrétnych príkladov zo slovenského prostredia, kedy územné plánovanie úplne zlyhalo?
Pre mňa je príbehom so zatiaľ nie šťastným koncom v Bratislave štvrť Vydrica a Zuckermandel. Dlhé roky sa realizovali architektonické súťaže, viedla sa aj verejná diskusia a zrazu sa stavia projekt, ktorý má síce výborný marketing, ale popiera predchádzajú kroky. Samozrejme, uvidíme čo prinesie realita, ale zatiaľ to pôsobí trochu ako „nedostupná štvrť“, ktorá bude mať problém s elitárstvom a gentrifikáciou. Keď tam budú len drahé obchody a drahé reštaurácie, zrazu sa nám štvrť pod hradom vyprázdni. Nebude dostupná pre mladých ľudí, študentov, pre dôchodcov. V tomto vidím v súčasnosti asi najčastejší problém atraktívnych developerských projektov v Bratislavy – sú exkluzívne dostupné len pre určité skupiny ľudí.
Vy sa osobne dlhodobo venujete ohrozeným, zraniteľným skupinám. V podcaste Dom ste spomínali obrovský rozdiel medzi hustotou obyvateľstva v rómskej osade a v bežnej dedine, spomínali ste takéto rozdiely sú vlastne neudržateľné. Nikdy som si to vlastne neuvedomila, že je táto otázka aj urbanistickým problémom.
V princípe už v systéme máme dostatok nástrojov, ktoré pomáhajú deťom z marginalizovaného prostredia nastúpiť do škôlky, dorovnať štartovacie podmienky pre deti z osady a pre deti z lepších podmienok, dostupnosť bývania realizujú samosprávy, ale i neziskový sektor ako je i náš program Projekt DOM.ov. Verím, že ak budeme pokračovať v nastavených opatreniach, je to otázka už len jednej generácie, kým sa rozdiely dorovnajú, hoci samozrejme, skrytá diskriminácia stále pretrváva a musíme ju tiež priebežne riešiť. Urbanistický problém je to však preto, že každé štvrté mesto či obec na Slovensku má v intraviláne rómske geto a aby ľudia žijúci v týchto lokalitách mali šancu na štandardný život, mesto či obec by potrebovalo zvýšiť svoju rozlohu možno až 8-násobne. Ale čo to praxi znamená? Že mestá sa musia zväčšovať do priestoru na úkor ornej pôdy? Na úkor súčasných sídel, brownfieldov, nevyužívaných budov? Čo s lokalitami, ktoré nemajú priestor na rozvoj, sú napríklad obkolesené údoliami, chránenými oblasťami? Rozprávame sa o rozvoji územia Bratislavy, ale tieto lokality sa prevažne nachádzajú v malých obciach, dedinách na východe. Potrebujeme spoločenskú diskusiu na túto tému. Neriešenie problémov najzraniteľnejších vedie k nárastu extrémizmu a všetkých iných negatívnych javov, k dlhodobej stagnácii Slovenska v ekonomike, spomaľovaniu implementácie inovácií. Ide teda o obrovskú finančnú a samozrejme aj ľudskú stratu. Karavána ide tak rýchlo, ako ide jej posledný článok. Keď sa chce Slovensko niekam posunúť, tak sa musia v prvom rade posunúť poslední z nás.
Keď hovoríte o podobných problémoch so študentami, máte pocit, že sú dostatočne citliví aj voči sociálnym otázkam?
Ako to pozorujem za ostatné roky, mladí sa menia k lepšiemu. Generácia našich súčasných študentov je už omnoho citlivejšia, kladie omnoho väčší dôraz na prírodné prostredie, aj na sociálne konzekvencie výstavby. Dokonca mám veľakrát pocit, že mladí učia a robia aj nás citlivejšími – a preto, o to väčšiu zodpovednosť cítim pri výučbe, aby sme túto generáciu udržali v tomto nastavení, aby sme ich my zo staršej generácie „nepokazili“. Myslím, že to bolo dobré vidieť aj tieto mesiace pri aktuálnych problémoch s kultúrnymi inštitúciami: naši študenti boli prví, ktorí sa ozvali, a to týždne pred nami.
A hovorili sme už o interdisciplinarite urbanizmu, že to nie je len architektonická otázka, ale potrebujete sociológov, ekológov, dokonca možno až psychológov. Je to tak?
Áno, dokonca aj psychológov a určite aj environmentálnych ekológov, ale aj dopravných inžinierov, manažérov mobility, ekonómov, dátových analytikov, technológov. Áno, urbanizmus vždy aj bol komplexný problém, len sme si ho v minulosti ako architekti na nejakú dobu „uzurpovali“ pre seba, čo sa ukázalo ako katastrofálne nesprávny krok.
Takže už to nie je o tom, že sa nakreslia v 2D nejaké bloky a vyšrafujú sa.
Som rada, že už to takto nie je a že namiesto toho sa v širokých tímoch snažíme spoluzodpovedne nastavovať rámce pre vznik kvalitného priestoru pre ľudí s ohľadom na celkové prostredie.
Na jednej strane musia urbanisti riešiť problémy get, na druhej strane škály sú tu odvážne vízie, s ktorými sa najčastejšie stretávame v autokratických krajinách ako je Saudská Arábia či Spojené Arabské Emiráty. Čo si myslíte o projektov typu Neom, ktoré pôsobia ako zo sci-fi filmu?
Na futuristické projekty z tohoto regiónu by som sa nepozerala len cez perspektívu autokratického režimu, ale aj ako experimentálne riešenia problémov, ktoré prináša súčasný životný štýl a klimatická zmena. Tieto krajiny sa pripravujú na situáciu, ktorá u nich nastane o niekoľko desaťročí, kedy vyčerpajú nerastné zdroje, čím sa ekonomika znefunkční a súčasne klimatická zmena prinesie také horúčavy, že život v týchto krajinách bude veľmi ťažko znesiteľný. Hľadanie nových, atraktívnych inovatívnych foriem pre budúce generácie má prilákať a zabezpečiť v týchto krajinách život. V tomto kontexte si my na Slovensku často neuvedomujeme, aký máme obrovský prírodný potenciál. A že sa na tieto zmeny musíme pripraviť: určitá zmena klímy nastane aj tu a tiež sa nám zrejme zmení socio-demografická štruktúra, prídu klimatickí utečenci, a tým pádom sa budú musieť zmeniť aj naše mestá. Tieto témy by sme mali už teraz začať otvárať, aby nás to neskôr nezaskočilo, čo by malo za následok opäť nejaký nekontrolovateľný stavebný boom, polarizáciu sociálnych vzťahov a vytváranie nových slumov a giet.
V tejto krízovej situácii by sme možno mali mať splnomocnenca vlády pre urbanizmus alebo poradcu prezidenta pre urbanizmus.
Na Slovensku už máme nový Úrad pre urbanizmus a územné plánovanie, ktorý vznikol na základe už spomínaného nového zákona. Na tomto Úrade sa postupne niektoré témy riešia, pripravuje sa digitalizácia, mapuje sa celé Slovensko, analyzuje súčasný stav. Ale niektoré témy by sme mali otvárať ako verejnosť: aj ako univerzita, aj ako profesionálna skupina architektov a tvorcov prostredia a pripravovať na ne aj našich absolventov. Napríklad, už aj na Slovensku máme spočítané, že už nemusíme ďalej stavať nič nové: budov máme nadbytok, pričom a veľké množstvo z nich je dlhodobo nevyužitých. Z pohľadu architektúry to znamená, že prioritné zručnosti sa budú viazať na obnovy a rekonštrukcie budov. Z pohľadu urbanizmu je výzva komplexnejšia – prázdne budovy sa nenachádzajú tam, kde je po nich aktuálny dopyt. Kým v Bratislave je stavebného fondu málo, tak napríklad v Rimavskej Sobote je ho až priveľa, je nevyužitý a zbytočne chátra. My, urbanisti, sme spoluzodpovední za to, aby bol život na oboch miestach rovnako kvalitný a aby sme zabezpečovali rovnako kvalitné procesy a životné prostredie po celej krajine.
V rámci VA Gregor/ Varga / Smatanová sa venujete sa aj revitalizácii kaštieľov, aký potenciál v nich vidíte?
Kaštiele a kúrie vnímane ako determinanty minulosti, prvky kultúrnej krajiny ktoré určovali ráz daného mikroregiónu. Na Slovensku sme zanedbávali tvorbu kultúrnej krajiny, pričom ide o koncept, ktorý v sebe spája biogénne aj antropogénne prostredie, históriu či pamäť obyvateľov. V minulosti boli práve kaštiele akýmsi správcami regiónov, ktorým sa darilo tak dobre, ako ho dobre zmanažoval sídelný šľachtic. Snažíme sa hľadať opäť také využitie zrekonštruovaných objektov, aby mohli znova plniť túto funkciu, hoci viac participatívne a komunitne. Venujeme sa najmä objektom na južnom Gemeri či v iných relatívne zanedbaných lokalitách. V rozhovoroch s obyvateľmi, so starostami či vlastníkmi objektov hľadáme využitie, ktoré by pomohlo prinavrátiť funkciu akéhosi „správcovstva“ regiónu, aby nová funkcia vychádzala aj z miestneho génia loci. Nie je to len o samotnom objekte, ale aj o jeho okolí, o areáli, parku či o záhradách, ktoré ku kaštieľu patria a najmä o ľuďoch a komunite, ktorí v tomto regióne žijú. Boli sme vybraní prezentovať túto tému a naše výsledky na nastávajúcom Bienále architektúry v Benátkach, takže verím, že to robíme a vnímame správne.
Patríte medzi najobľúbenejších pedagógov s veľkou empatiou voči študentom. Teraz prichádzajú na vysoké školy ročníky, ktoré boli v kritickom období vývoja uväznení doma kvôli pandemickým opatreniam. Cítite to pri svojej pedagogickej práci?
Áno, je to dosť cítiť. Sociálne zručnosti tejto generácie sú veľmi pozadu, a to nielen v komunikácii s nami ako pedagógmi. Najväčší problém vidím v tom, že študenti majú problém v komunikácii aj sami medzi sebou. Tímová práca, prirodzené pomáhanie si, navštevovanie spoločenských aktivít, angažovanie sa a preberanie líderstva je oproti staršej generácii na nižšej úrovni.
Ako by sme mohli pomôcť študentom v rozvoji ich spoločenských zručností?
My na ÚUÚP sa snažíme pridávať do vyučovania viac tímových zadaní. Od študentov si následne berieme spätnú väzbu, ako sa im darí ich zvládať. Na bakalárskom stupni štúdia sú vo väčšine našich predmetov vedení k práci vo dvojici. V rámci predmetu Urbanizmus 1 sú napríklad hodnotení individuálne, ale pýtame sa ich, čo im ich spolužiak povedal na ich návrh, trváme na to, že sa musia medzi sebou radiť a až potom prísť na konzultácie s pedagógmi. V nasledujúcom predmete Ateliér navrhovania IV sú už študenti hodnotení ako dvojica. Snažíme sa teda prispôsobiť tejto situácii, ale veľmi nerada vidím, ak robíme z vysokej školy strednú s prísnymi pravidlami a zjednodušovaním učiva alebo kritérií hodnotenia. To nepatrí na akadémiu. Naopak, mali by sme klásť oveľa väčší dôraz na samostatnosť, kritické a konštruktívne rozmýšľanie našich študentov.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
