Výstava 3PROF_KOULA_KARFÍK_PIFFL prináša architektonický i ľudský príbeh troch výnimočných osobností: Jana Evangelistu Koulu, Vladimíra Karfíka a Alfreda Piffla, zakladateľov architektonického vzdelávania na pôde slovenskej techniky. Koncepciu projektu, ktorý je možné vidieť do konca augusta Slovenskom inštitúte v Budapešti, priblížila jedna z kurátoriek profesorka Jana Pohaničová z FAD STU.
Ako vznikla myšlienka venovať samostatnú výstavu triu českých architektov, ktorí patrili k československej architektonickej elite v dobe moderny?
Táto výstava je záverečnou, popularizačnou bodkou grantového projektu KEGA, spoločne s rozsiahlejšou štúdiou, ktorú sme paralelne publikovali v renomovanom indexovanom časopise Építés – Építészettudomány. So spoluriešiteľmi - profesorom Matúšom Dullom a docentkou Ninou Bartošovou - sme sa snažili verejnosti pripomenúť odkaz priekopníckej generácie českých profesorov pôsobiacich na fakulte, priniesť uhol pohľadu, ktorý ešte nebol prezentovaný. Sústredili sme sa preto na to, akým spôsobom dokázali existovať aj v dobe po druhej svetovej vojne počas diktatúry. Aj napriek limitom totality sa dokázali uplatniť, nezapredali sa režimu, uchovali si charakter. A práve toto osobnostné pozadie vzniku architektonických diel je mimoriadne zaujímavé.
Profesor Alfred Piffl bol zo všetkých troch najviac postihnutý režimom, však?
Bol obeťou vykonštruovaných procesov z päťdesiatych rokov minulého storočia, odsúdili ho na dva a pol roky, z ktorých mu pol roka neskôr odpustili za dobré správanie. Ale dva roky veľmi ťažko pracoval v uránových baniach, čo ho zdravotne poznačilo. Sedel na pražskom Pankráci s architektom Eugenom Kramárom, bol vedúci väzenského stavebného oddelenia, v rámci čoho obnovoval sgrafitovú výzdobu kláštora Barnabitiek na Prahe. Čas si krátil kreslením výhľadov z väzenského okna. Mal denník, kde si kreslil, ako mu na okne rástol muškát, kým mu ho nejaký bachar nehodil o zem. Piffl bol však nezlomný, neustále vzdelávanie zavŕšil doktorátom z archeológie, keďže robil keďže robil pre Archeologický ústav SAV. 
foto 1: M. Kováč, foto 2: Výstava v Slovenskom inštitúte v Budapešti
Od rekonštrukčných prác na Bratislavskom hrade bol však už odstavený.
Samozrejme, bol zbavený aj všetkých akademických titulov a prišiel o možnosť pôsobiť ďalej na akademickej pôde. Jeho osobnosť bola rehabilitovaná vlastne až v súvislosti s jeho storočnicou v roku 2007, kedy som sa prvýkrát aj ja ním začala zoberať. Skúmanie jeho života sa následne stalo jednou z mojich hlavných výskumných tém. V živote výskumníka sú témy, ktoré vás sprevádzajú celý život.
Čo Pifflovi komunisti najviac vyčítali?
Oficiálny dôvod jeho nemilosti bolo ohováranie spriatelenej veľmoci, teda Sovietskeho zväzu. Údajne existoval list, ktorý písal svojej matke, kde sa neúctivo vyjadroval. Jeho spis na archíve STU je veľmi útly, evidentne bol skartovaný. V Ústave pamäti národa sa nachádza fotografia z jeho zatknutia. Inkriminovaný list tam však nie je, rodine Pifflovcov sa nepodarilo zistiť, kto bol udavačom.
Čo robil Piffl počas vojny, v tom čase nebol prenasledovaný?
Pôsobil ako súkromný architekt, bol však aj činný v protifašistickom odboji, kvôli čomu ho zatklo a vypočúvalo gestapo. Celý čas pracoval v skupine Flóra, ktorá bola jednou z najaktívnejších skupín nekomunistického odboja. Po vojne zostal s rodinou v Prahe, neskôr v Ústí nad Labem pôsobil ako riaditeľ mestského múzea, kde si ho dodnes veľmi vážia kvôli tomu, že zachránil pred odsunom artefakty súvisiace s históriou mesta.
foto: Výstava v Slovenskom inštitúte v Budapešti, výstavu otvorili riaditeľka SI Budapešť Michaela Pánisová Ležáková a profesorka Jana Pohaničová.
Jeho osud ste dali do kontextu aj s osudom ďalších českých architektov? Boli si v niečom podobné?
Všetci traja sú reprezentantmi celého silného prúdu českých architektov, ktorí prišli po vzniku Československej republiky na Slovensko. Každý z nich predstavuje výnimočnú osobnosť v širšom stredoeurópskom kontexte, v prípade Vladimíra Karfíka ide o osobnosť až svetového formátu, bol ovplyvnený takými osobnosťami ako bol Le Corbusier, Wrank Llyod Wright. V rámci našej výstavy sme sa snažili identifikovať činitele, ktoré mali vplyv aj na formovanie ich osobnostného profilu.
Ako sa vlastne títo absolventi FA ČVUT Praha dostali na Slovensko?
Rôznymi spôsobmi. Alfreda Piffla napríklad v roku 1947 pozval profesor Emil Belluš, aby sa uchádzal o post profesora na pôde vtedajšej katedry dejín architektúry, čo znamená, že aj počiatky pracoviska, na ktorom pôsobím, sú spojené s touto osobnosťou. Moja mama patrila k Pifflovým posledným študentom – prvákom pred tým, ako ho uväznili. Každému študentovi – nebolo ich vtedy tak veľa ako dnes - venoval vlastnoručnú kresbu, mama si ju opatrovala. Dokonca aj ja som sa na skúšky učila ešte z jeho skrípt o renesancii a baroku, hoci meno Piffl sa vtedy na škole vôbec nemohlo spomínať.
Aké dokumenty či materiály sú súčasťou vašej výstavy?
Máme tam 2D aj 3D exponáty, jedna časť výstavy sa zaoberá tým, ako prišli na našu školu, čo re nich znamenalo povolanie pedagóga, pričom sme sledovali aj odkaz ich pokračovateľov. Máme tam aj veľkoformátové modely ich ikonických stavieb napríklad Bratislavského hradu, či kláštora Uršulínok v Trnave, od Vladimíra Karfíka zas modely reprezentujú jeho zlínske realizácie, od architekta Koulu, ktorý sa zaoberal aj interiérovou tvorbou, máme jeho modulárny nábytok. Modely pripravili študenti 3. ročníka FAD po tom, čo sa mali možnosť oboznámiť sa osobnosťami týchto architektov v rámci semináru z dejín architektúry. Keďže dva roky počas covidu sme pracovali v online priestore, mohli sme robiť len digitálne modely, ale bola to zas dobrá predpríprava pre výrobu vystavených fyzických modelov.
Čo môže byť na tejto výstave atraktívne aj pre maďarských návštevníkov?
Našich maďarských kolegov zaujal v prvom rade Vladimír Karfík, keďže ide o architekta svetového významu. Prekvapilo ma však, že poznali aj tvorbu profesora Alfreda Piffla ako predstaviteľa československej pamiatkarskej školy. Téma rekonštrukcie bratislavského hradu ich zaujala, nakoľko momentálne sa Maďarsku vedie živá diskusia týkajúca sa obnovy Budínskeho hradu, táto téma teda vhodne zapadla do ich súčasného diskurzu.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
