Meno Vojtecha Vilhana nesie cena oblasti interiérovej tvorby udeľované študentom FAD od roku 1995. Hoci bol aktívnym tvorcom, ktorý pracoval na spoločnosťou veľmi sledovaných, reprezentačných priestoroch, nikdy neopustil ani pedagogickú činnosť. Ako si naňho spomína jeho niekdajší žiak, profesor Ivan Petelen, ktorý sa s ním stretol v sedemdesiatych rokoch na Vysokej škole výtvarných umení?
Po absolvovaní odboru architektúry na Stavebnej fakulte SVŠT ste v rokoch 1971 - 1975 pokračovali v štúdiu na VŠVU v Bratislave. Ako si na tieto roky spomínate?
Architektúra sa vtedy na VŠVU mohla študovať po ukončených troch alebo šiestich rokoch štúdia na inej škole. Nastúpil som teda do štvrtého ročníka. Už v prvých týždňoch semestra sme zisťovali, v čom je táto škola iná. „Na hrade“, ako sme vtedy volali túto našu ďalšiu možnosť vzdelávania, vládla úplne iná atmosféra, iný bol aj prístup pedagógov. Škola skutočne sídlila na hrade – v objekte pri severovýchodných hradbách pri známej Lugisland bašte. V jednej časti historického objektu „kraľovali“ architekti a sklári. Vzájomná blízkosť, možnosť nazerania do tvorivej kuchyne susedov-študentov bola veľmi inšpiratívna. Na poschodí sedeli architekti všetkých troch ročníkov spolu v jedinom ateliéri. Na chodbe boli ešte rozvešané diplomové práce končiacich absolventov, kde mal kolega Jano Bahna vystavených asi 20 perspektívnych pohľadov, pri ktorých sme bledli závisťou, všetky boli, samozrejme, robené ešte ručne. Až vtedy sme si uvedomili, že problematika interiéru, ktorú sme mali na technike len v jednom semestri bola len veľmi krátka epizóda. Tu sme sa interiéru venovali tri roky. Vo všetkých ročníkoch nás nebolo viac ako dvanásť.
Profesor Petelen na odovzdávaní odmien a ocenenia Cena prof. Vilhana 2022/23 a 2021/22, foto: M.Kováč
Ako si spomínate na profesora Vilhana, ktorý bol vašim vtedajším pedagógom?
Mal na nás čas často až vo večerných hodinách. Nebolo to samozrejme vždy, no práve tie neskoré stretnutia, dlhé korekcie a diskusie so známym tvorcom, boli naozaj jedinečné. Keďže v tej dobe nebola možnosť pracovať počas školy tak intenzívne ako dnes, čas do korekcií sme využívali naozaj tvorivo, napríklad aj na pingpongovom stole na chodbe. Nielen v dlhotrvajúcich športových zápoleniach, ale aj pri kresbách v mierke 1:1 na veľkých výkresoch pre akcie našich učiteľov. Keď sa však mihla Vilhanova povestná svetlomodrá fiatka 127, nastalo to pravé obdobie diskusií o nekonečných variantoch riešenia našich zadaní.
Mali ste určite veľké šťastie, že vašim pedagógom bol tvorca, ktorého môžeme považovať za zakladateľa slovenského moderného interiéru.
Interiér bol vtedy málo uznávaná a dosť neprebádaná oblasť. Vilhanovo presvedčenie o potrebe komplexnosti zásahu architekta do všetkého, čo sa nachádza v interiéri, o chápaní tvorby interiéru ako priestorovej disciplíny a nie o zariaďovaní či rozmiesťovaní nábytku, sa prirodzene prenášalo aj na nás. Jeho pôvodnosť, originalita, perfekcionizmus navrhnutých a predvedených realizácií v stavebnej časti interiéru, v atypických prvkoch zabudovaných i mobilných bola dosť neobvyklá. V tej dobe Vilhan akurát dokončoval svoje významné diela (interiér SNR na vtedajšom Októbrovom námestí, interiér Národného zhromaždenia v Prahe, vládne salóniky na letisku, Maticu slovenskú v Martine a iné.). Mal teda nepreberné množstvo konkrétnych skúseností, nielen z tvorivej fázy projektov, ale najmä z praxe. Logickými argumentmi nás presviedčal o dôležitosti množstva podrobných detailov, často škicovaných aj v dielni či na stavbe, o znalosti dostupných materiálov, kovových či hliníkových profilov, čalúnnických textílií, drevených masívnych i plošných materiálov.
Vojtech Vilhan vo svojom ateliéri na Dullovom námestí v Bratislave. Foto: Súkromný archív Viery Vilhanovej.
So skriptami bol v tom čase zrejme ešte väčší problém ako je dnes.
Špecializovaná literatúra o predmetoch, hlbšie rozoberajúcich tieto témy nebola, všetko nahrádzali vzájomné diskusie, konkrétne škice, ale aj návštevy týchto - aj na dnešnú dobu -naozaj nevšedných realizácií. Všetky boli atypické, do konkrétnych často rekonštruovaných priestorov z vtedy dostupných materiálov a prvkov. Keďže stavebná výroba bola na problematickej úrovni, dominovali najmä vložené interiéry, kde bolo riešené všetko od podlahy až po strop. Prehliadky s jeho sprievodným slovom boli ozajstnou školou života. Samozrejme nás zaujali aj „pikantné informácie“ ako kosti z pečeného kurčaťa v stolíku poslancov pléna SNR alebo zlomené predsednícke kreslá.
Akým typom človeka bol profesor Vilhan? Bol k vám priateľský či odmeranejší?
Korektný kolegiálny vzťah pedagóga bol cítiť pri každom stretnutí so študentmi. Priateľská atmosféra, zapájanie študentov do odbornej práce, ale aj spoločné posedenia neboli náhodné. Pri nich sme nasávali nielen odbornosť, ale najmä ľudskosť vo vzájomných vzťahoch. Bolo až skoro hazardom, keď po úspešnom ukončení niektorej z akcií, profesor Vilhan doviedol k sebe do bytu svojich študentov netušiac, čo dokáže veselá neviazaná študentská duša. Dlhodobo ostali v našich spomienkach stojky na zábradlí a iné nebezpečné situácie vyvádzajúcich študentov na jeho balkóne na Dulovom námestí.
Návrh pavilónu Československa v Lime – Peru 1960, „Motýľ“ so širokým stredným trupom a asymetrickými krídlami dvoch hál, zdroj: Petelen
Problematike interiéru sa profesor Vilhan venoval aj v rámci svojich publicistických aktivít, na čo pri nich kládol najväčší dôraz?
Vo svojich článkoch si všímal predovšetkým nesystematickosť projektovej práce a podceňovanie významu interiéru na Slovensku. Bol proti oddeľovaniu významu stavby a výrazu jej vnútorného priestoru. V článkoch dospieva k definovaniu interiéru ako organickej časti celku architektonického diela v zmysle komplexnosti. Presadzuje princíp prelínania vonkajšieho priestoru s vnútorným, rozoberá neradostný stav zariaďovacích prvkov. Zdôrazňuje nutnosť dokonalého stavebného detailu. Tiež vyzdvihuje dôležitosť celkového konceptu priestoru popri dizajne jednotlivých výrobkov.
Profesor Vilhan sa podieľal nielen na nových stavbách, ale aj na prestavbách interiérov do historickým budov, bol jeho prístup pri historických budovách iný?
Aj pri rekonštrukčno-adaptačných prácach a na prehodnocovaní interiérov historickej architektúry pre potreby novej funkcie sa Vilhanov prístup nikdy nevyčerpal jednoduchou voľbou nábytkového zariadenia. Vnášal do tvorby stále nové dispozície zohľadňujúce požadované funkcie jednotlivých miestností. Neuspokojil sa jednoduchým nábytkom, ktorý bol priemyselne, pásovo vyrábaný. Nezriedka si navrhoval vlastné interiérové prvky. Pri tvorbe nového interiéru často spolupracoval s výtvarníkom, ktorého staval do rovnocennej úlohy spolutvorcu na celkovom výraze interiéru. Neponúkal mu len vyhradené plochy na realizáciu, ako to bolo zvykom, ale nechal ho sa realizovať priamo na dizajnérskom výraze aj jednotlivých interiérových prvkov.
Pavilón Československa na veľtrhu v Poznani, 1958. Pohľad do expozície priemyslu zameraného na výrobu bicyklov, pohľad do expozície gumárenského priemyslu Motokov, foto: majetok Slovenské múzeum dizajnu - SCD.
Ktoré jeho diela považujete za najvýznamnejšie, také, ktoré ovplyvnili myslenie dizajnérov na ďalšie desaťročia?
Tých jeho veľmi významných diel je viacero, no žiaľ, už sa nezachovali. Tak spomeniem aspoň jedno významné dielo – slovenská Koliba na EXPO ´67 v Montreali a jej skvelá „kópia“ na bratislavskej Kolibe. Komplexný návrh architektúry a interiéru bol v tej dobe veľmi významný.
Vy sám ste robili interiéry pre významné verejné budovy tak v osemdesiatych rokoch ako aj v deväťdesiatych rokoch. Ako si spomínate napríklad na prácu na salóniku pre prezidenta Havla na Bratislavskom hrade?
Objekt pri Lugisland bašte na Bratislavskom hrade sa mal po skončení jeho využívania VŠVU rekonštruovať pre potreby Slovenskej národnej rady. Následný projekt rekonštrukcie a využívania aj podkrovných priestorov veľmi úzko súvisel s vnútorným využitím. Cez Slovenský fond výtvarných umení sme s Rastislavom Janákom a jeho manželkou Oľgou Janákovou, ktorá spracovala stavebný projekt rekonštrukcie objektu v Stavoprojekte spracovali štúdiu interiérového riešenia a od roku 1978 – 1985 aj všetky projekty a ich realizácie pre využívanie SNR. Časť priestorov na 3. poschodí sa stali po našej ďalšej autorskej úprave v roku 1991 bratislavskými kanceláriami pre prezidenta Česko-slovenskej republiky Václava Havla a celý objekt až dodnes existuje pre využitie jednotlivých výborov NR SR.
Aké boli podmienky práce pre architekta pred rokom 1989?
Obdobie normalizácie architektúre neveľmi prialo. Projektovať objekty bolo možné len v štátnych projektových organizáciách a výsledkom bola najmä paneláková architektúra. Pedagogické pôsobenie poskytovalo akúsi šancu aj na individuálnu tvorbu cez výtvarné komisie Slovenského fondu výtvarných umení alebo formou účasti v súťažiach, ktoré však skoro nikdy neboli realizované podľa poradia ocenených. Takáto realita dávala priestor práve interiéru, vtedajšiemu výraznému „vylepšovateľovi“ stavieb. Typových prvkov nábytku, vhodných do náročnejších priestorov a koncepcií bolo veľmi málo. Štyri či päť typov hromadne vyrábaných stoličiek s relatívne nevhodným dizajnom, nedávali žiadnu šancu na kvalitný výsledok tvorivej práce na interiéri. A tak sme museli interiérové projekty spracovávať od celkovej koncepcie, cez dizajnérske nábytkové návrhy v najpodrobnejšej mierke, s množstvom detailov a v priestorovom axonometrickom zobrazení. Neuveriteľné bolo najmä množstvo detailov prevažne v mierke 1:1. Asi 1 meter vysoká výkresová dokumentácia všetkých etáp spracovania rekonštrukcie a interiérov SNR, nebola ničím výnimočným.
Vládny salónik – pohľad z tzv. prezidentskej časti, detail svietidla Václava Ciglera. vstupná chodba, detail steny s reliéfom podľa návrhu Vladimíra Kompánka. Foto: H. Fialová, 1973. Majetok Slovenské múzeum dizajnu - SCD.
Predpokladám, že ani komunikácia s dodávateľmi neboli vtedy ľahká.
„Boj“ o každý detail na stavbe, ochota a množstvo otázok remeselne celkom zručných robotníkov, najazdené stovky kilometrov k externým výrobcom, takmer každodenné konzultácie v dielňach dodávateľov - to všetko charakterizovalo náš spoločný vtedajší postup práce na interiéroch. Detailné výkresy atypických stoličiek, kresiel, stolov, svietidiel, dverných portálov, obkladov stien či kompletného nového železobetónového schodiska s kamennými stupňami s kovovo skleneným zábradlím a osvetlením boli každodennou realitou. Kreslenie detailov rezu schodiskom 1:1 priamo na stene stavby nám už dnes asi nikto neuverí. Úsmevná bola príhoda v dielňach, keď nám remeselníci tvrdili, že na stoličke sa nebude dať sedieť. Bola totiž v mierke 1:2. To nás vlastne naučili naši profesori na VŠVU.
Interiéry budov zväčša podliehajú pri ich renováciách zmenám, dočasné pavilóny sa demontujú po skončení výstav, scénografia je „živá“ len dovtedy, kým sa produkcia reprízuje. Nemajú interiéroví dizajnéri niekedy pocit márnosti, ak ich práce nezostávajú zachované pre budúce generácie?
Pre zachovanie historických hodnôt aj interiérov je veľmi potešujúce, že priestory bývalej SNR, dnes NR SR fungujú dodnes s minimálnymi úpravami. Verím, že súčasní interiéroví dizajnéri nebudú ku svojej profesii skeptickí.
Profesor Vilhan bojoval za rovnoprávne postavenie interiérového dizajnu, aký je dnešný stav po takmer 35 rokoch, ktoré uplynú tento rok od jeho smrti? Ako dnes fungujú spolupráce architektov s výtvarníkmi?
Vzhľadom na súčasnú, mnohonásobne väčšiu ponuku priemyselne vyrábaných interiérových a dizajnérskych prvkov a najmä IT technológií je možnosť relatívne rýchlej tvorby vnútorných priestorov a aj ich realizácie, čo snáď neodradí záujemcov o tento druh štúdia. A tiež stále existuje aj spolupráca s výtvarnými, často až veľkoplošnými riešeniami.
Prof. Ing. arch. akad. arch. Ivan Petelen, PhD. Je absolventom SVŠT, odbor architektúra a VŠVU odbor interiér. Pracoval v Kovoprojekte ako vedúci projektant, neskôr ako odborný asistent či docent na FA STU. Bol vedúcim Katedry interiéry, výstavníctva a scénografie od jej založenia v roku 1990 až do roku 2003. Po zmene štruktúry fakulty bol v rokoch 2004 – 2007 vedúcim Ústavu architektúry II, kde patril aj interiér, a po ďalšej organizačnej zmene bol v rokoch 2007 – 2017 vedúcim Ústavu interiéru a výstavníctva. V roku 1986 získal Cenu ZSA za rekonštrukciu a interiéry priestorov SNR na bratislavskom hrade, v roku 1990 nomináciu na Cenu Dušana Jurkoviča za interiér priestorov prezidenta ČSFR (Václava Havla) na bratislavskom hrade, s kolektívom získali Cenu Interiér roka 2000 a tiež Cenu CE-ZA-AR 2002 za Rekonštrukciu a interiér Zasadacích priestorov Krajského úradu v Banskej Bystrici.
Zhovárala sa: Zuzana Uličianska