Pre Katarínu Fejo je architektúra životným štýlom. Spoločne s Tomášom Hanáčkom si vlani založili štúdio BETWEEN. Označujú sa za maximalistov, ktorí sa snažia vstupovať do dravých vôd, pracovať intenzívne a zdolávať výzvy. Podobné princípy aplikujú aj na vertikálny ateliér, ktorý vedú na FAD STU.
Ako by ste charakterizovali váš vertikálny ateliér?
Fejo: Ako veľmi živý. Možno sa niektoré iné ateliéry snažia viac profilovať, mať jasný štýl. Náš ateliér je však kolaboratívny, otvorený, sme flexibilní v rozmýšľaní, nechceme sa vymedzovať, hľadáme vzťahy medzi architektúrou a urbanizmom.
Hanáček: Našich študentov chceme učiť moderný urbanizmus. Dívame sa naň cez optiku ľudskej mierky, nie z nadhľadu helikoptéry, vstupujeme do reálneho prostredia. Vedieme rozmýšľanie študentov ku komplexnosti, aby si nekreslili len štvorce na mape v istej farebnosti, ale aby si uvedomovali, že svojou koncepciou pripravujú bázu pre architektov, ktorí budú musieť pracovať v rámci danej regulácie.
Váš architektonický ateliér Fejo&Hanáček má dôraz na spoluprácu už v názve. Čo pre vás znamená partnerstvo, diskusia, kooperácia?
Fejo: Náš ateliér vedieme rodinne, kolektívne aj s asistentom Martinom Dubinym. Spolupracujeme aj s komorou architektov, snažíme sa oslovovať ich členov. Dlhodobo komunikujeme výsledky našich semestrálnych práce cez portál archinfo, aj touto formou sa snažíme ukazovať, čo robíme.
Hanáček: Súkromný sektor je pre nás rovnako dôležitý partner. Spolupracovali sme s HB Reavis na projektoch nábrežia v Petržalke, minulosti aj s inými partnermi. Zástupca samosprávy či developera je vždy v záverečnej komisii, študenti teda dostávajú feedback nielen z akademického ale aj z praktického života. Snažíme sa takto pripravovať študentov na to, čo ich čaká po skončení školy.
Zdroj: Between
Čo najdôležitejšie, by ste chceli študentom odovzdať?
Fejo: O našom ateliéri sa hovorí, že sa v ňom veľa robí, preto sa nám možno doňho nehlásia húfy. Je síce fakt, že máme na študentov vysoké nároky, túto náročnosť však vyvažujeme intenzívnym servisom: so študentami vedieme komunikáciu prakticky nonstop vrátane víkendov, konzultujeme s nimi až do noci. Snažíme sa robiť aj teambuildingy či vybaviť ateliér tak, aby v ňom mali študenti dobré podmienky. Chápeme to ako prirodzený vývoj, študenti sa neustále menia, my sme tu pre tých, ktorí chcú svoju prácu niekam posunúť.
Aký mala doznievajúca pandémia vplyv na kvalitu študentských prác a pedagogického procesu ako takého?
Fejo: Dva roky pandémie boli náročné, osobný kontakt sa nedá ničím nahradiť, v tvorbe už vôbec nie. Ak si niečo spoločne skicujete, je to celkom iné, ako keď to robíte online. Ale tento čas nás posunul aj dopredu, študenti si zvykli na to, že musia byť pri konzultáciách aj navrhovaní efektívni.
Hanáček: V rámci pandémie nám chýbala práca s fyzickými modelmi, ktoré používame v procese tvorby. Tie sú podľa nás dobrým nástrojom na rýchle rozmýšľanie o rôznych alternatívach, na kritickú debatu. Ak si študenti doma aj nejaké modely robili, nebola možnosť sa s nimi hrať ako s krabičkami, skúšať nové kompozície. V počítači sa samozrejme dajú robiť aj 3D modely, tam to však väčšinou všetko trvá dvakrát tak dlho, ako keď si vyrežeme základnú hmotu a rozprávame sa nad modelom. Na druhej strane si nikto z nás si ešte pred dvomi rokmi nevedeli predstaviť, že sa celý systém edukácie sa takto zelektronizuje. Dnes vidíme výhodu v tom, že sme boli prinútení týmto spôsobom spolupracovať, skicovať na jamboardoch, zdieľať návrhy do konkrétnych pôdorysoch.
Fejo: Pandémia nám otvorila aj možnosť oslovovať do porôt záverečných prác významné architektonické osobnosti zo zahraničia, ktoré nemuseli docestovať do Bratislavy. Našou veľkou snahou je vytvoriť bázu špičkových architektov, ktorí dajú študentom feedback. Našim cieľom je, aby k nám študenti nechodili kvôli známkam, ale preto, aby sa niečo naučili, dostali záber informácií, aby o architektúre rozmýšľali a dostali spätnú väzbu. Radi si budujeme so študentami dobré vzťahy, ktoré pretrvávajú aj po skončení štúdia
Ako si vyberáte študentské zadania? V prácach študentov z predchádzajúcich ročníkoch vidím veľa premien industriálnych budov na kultúrne centrá.
Fejo: Na začiatku často nemáme konkrétne témy, zrejmá je len lokalita a hľadá sa optimálna náplň a program. Práve skúmaním lokality sa snažíme hľadať alternatívne možnosti využitia priestoru. V reálnom svete sa náš ateliér sústreďuje na verejné priestory, v kontexte fakulty je táto naša profilácia výraznejšia, je to však dynamické, sme otvorení aj témam, s ktorými prichádzajú samotní študenti. Náš bývalý študent, Eduard Krištof, diplomant, bol napríklad iniciátorom témy z Trenčína, ktorú sme riešili dva roky.
Zdroj: Between
Išlo o areál bývalej textilnej fabriky Merina, však?
Fejo: Naším cieľom bolo poukázať na veľmi komplexné prostredie brownfieldu tohto areálu. Brali sme to ako veľkú výzvu aj z pohľadu urbanizmu, keďže išlo o zachovaný areál, s ktorým sa dalo pracovať tak v urbanistickom kontexte, ako aj v architektúre. Bohužiaľ to celé skončilo ako všetky ostatné príbehy, čo nás veľmi mrzelo. Na Slovensku sme majstri v tom, že si búrame aj to, čo má nejakú hodnotu, na rozdiel od Čechov, ktorí si vedia uchovať klenoty architektúry a zameriavajú sa na rôzne konverzie. My sme do projektu naskočili už v čase, kedy sme vedeli, ktoré stavby sú plánované na asanáciu. Ale chceli sme dať náš pohľad na potenciál, ktorý by mohol byť nielen v budovách, ktoré zostávajú, ale aj v tých, ktoré mali byť zbúrané. Vznikli veľmi dobré projekty, ktoré sme komunikovali cez rozličné kanály. Združenie bojujúce za zachovania Meriny používalo naše projekty v rámci svojej argumentácie.
Hanáček: Tento areál bol jedinečný v tom, že v ňom bol ako v balíku zakomponovaný celý technologický proces, od administratívy až po výrobné haly, od priadze po hotové súkno, škoda, že sa narušila jeho konzistentnosť. Na druhej strane je ešte stále o čo hrať, časť, ktorá tam zostala, je relatívne veľká, môžeme diskutovať, čo s tým zbytkom. Aj stavby zo 60-tych či 70-tych rokov, ktoré tam zostali, sú jedinečné z hľadiska konštrukcií či merítka. Venovali sme sa motívu novej železničnej stanice či nového kultúrneho centra, ktoré v Trenčíne dlhodobo chýba, medzi návrhmi bol aj nový obchodný dom textilu a odevu.
Fejo: Porovnateľne veľký priestor sme riešili v našom ateliéri BETWEEN, keďže sme sa zúčastnili súťaže na koncepciu verejných priestorov bývalých jatiek v Prahe. V tomto prípade až 90 percent územia vlastnilo mesto. Ak má väčšinu územia mesto, vtedy sa dajú naozaj realizovať kvalitné diela, dlhodobý zámer zachovať niečo pre ďalšie generácie je v takom prípade naplniteľný,
V tejto medzinárodnej súťaži sa Váš ateliér umiestnil na druhom mieste. Je to obrovský úspech, nie je však zároveň aj frustrujúce „prehrávať“?
Hanáček: Boli sme možno trochu smutní, na druhej strane, ak by nám niekto pred polrokom povedal, že v takejto prestížnej súťaži skončíme druhí, možno by sme mu ani neverili. Z dlhodobého horizontu nás súťaže posúvajú ďalej. Berieme to ako súčasť normálneho architektonického života. Jednoducho, ak sa chcete zlepšovať, treba ísť rovnakým tempom ako medzinárodná konkurencia a byť na seba náročný. Aj športovci, ak majú dlhodobú ambíciu, musia trénovať, chodiť na preteky, neustále sa zdokonaľovať.
Fejo: Pre nás je dôležité, aby sme samých seba neustále dostávali do nekomfortných situácií, kedy musíme rozmýšľať o rozličných typoch zadaní a prístupoch, testovať samých seba. Spätne sa snažíme rozanalyzovať, čo nebolo v našom návrhu optimálne, v čom bol výsledok víťazného tímu lepší, snažíme sa uznať aj kvality súpera. Áno, sme na seba tvrdí, ale architektúra je tvrdý obor, v ktorom dosahujete také výsledky, aké podmienky si nastavíte.
Prečo ste pri projekte nábrežia rieky Váh, ktorý ste riešili so študentmi v rámci vertikálneho ateliéru, používali termín „akupunktúra“?
Hanáček: Ide o prenesený termín z medicíny. Snažili sme sa pozrieť na trenčianske nábrežie formou drobnejších zásahov, vytypovať konkrétne senzitívne body, podobné tým, aké máme na tele. Následne sme chceli predikovať, čo by sa stalo, ak by v danom mieste bola umiestnená škola, nový most či promenáda. Chceli sme zistiť, ako môže úplne malý zásah ovplyvniť organizmus celého nábrežia, priniesť rozvoj zelenomodrej infraštruktúry, cyklotrás a podobne. Urbanistické vzťahy sú komplexné, nedajú sa pri nich opomenúť nejaké zložky, všetko treba vyhodnocovať z viacerých uhlov pohľadu - sociálneho, energetického, z hľadiska kvality verejných priestorov a podobne. Študentov sa snažíme viesť k tomu, že sa nedá na veci pozerať čiernobielo. Komplexnosť mestského prostredia je veľká, mestá sa zahusťujú a komplikujú. Požiadavky na ne kladené, sú stále náročnejšie, treba byť systematickí, aby sme sa pri ich riešení nezbláznili.
Zdroj: Between
Nie je urbanizmus najcitlivejším miestom nášho uvažovania o mestách?
Hanáček: Možno by sme si mali uvedomovať, že náš dom nekončí ani nezačína dverami, že medzi jedným a druhým susedom je aj ulica, ktorej by sme my architekti mali dať nejaký zmysel, dívať sa na ňu, ako na regulárnu súčasť architektonickej tvorby. Stačí však ísť von, vidíme, že ako sa ľudia pozerajú na verejné priestory.
Na akých projektoch práve teraz pracujú Vaši študenti?
Hanáček: Snažíme sa aj témy pre vertikálny ateliér hľadať tak, aby to bolo niečo, čomu sa my dlhodobo venujeme, ale zároveň, aby boli stále niečo iné. Teraz sme nadviazali spoluprácu s Ateliérom architekta Studeného z VŠVU, tam sme hľadali presahy, postupného dopĺňania Dunajskej Lužnej, obce, ktorá sa výrazne transformuje. Obcí, ktoré sa takto dynamicky rozvíjajú, je v okolí Bratislavy veľa. Robili sme teda praktické zadanie, ktoré sa dotýkalo konkrétneho územia s konkrétnym využitím v praxi. Možno si obce, niektoré nápady osvoja a preklopia ich do územného plánu.
Môže pedagóg dostatočne p pripraviť študentov na to, čo ich čaká po skončení školy?
Fejo: Mladí absolventi vnímajú, že po skončení školy prichádza ich čas. Veľa krát im však chýba istý odstup, skúsenosti a aj vedomosti ktoré v sa naučia len v praxi. O vlastnej architektonickej tvorbe sa môžeme začať baviť až po tridsiatke, dovtedy musí človek nasávať z rôznych ateliérov, niečo si odžiť. My máme pár rokov po tridsiatke, až teraz konečne môžeme realizovať svoje vlastné veci, pritom sa stále učíme. Uvedomujeme si našu zodpovednosť, ale aj to, že musíme neustále konfrontovať naše rozmýšľanie. Často opakujeme slovo zodpovednosť, ale my sme skutočne nechceli byť súčasťou neúspešného príbehu. Používame aj výraz „all in“. Sme také typy, snažíme sa maximalisticky pristupovať ku všetkému, čo príde, vstupovať do dravých vôd, pracovať intenzívne, zdolávať výzvy, zároveň zabezpečiť aj ľudí, vytvárať podmienky pre zaujímavý a konzistentný tím. Chceme mať úspešný ateliér, ktorý nemá veľkú fluktuáciu ľudí, ktorý je dobrý v tom, že ľudia v ňom zostávajú dlhšie.
So samostatným ateliérom ide aj ekonomická zodpovednosť? Nedesí vás táto stránka architektonickej praxe?
Hanáček: Architektonická a ekonomická zodpovednosť v praktickom živote súvisia. Verím, že to zvládneme, ako sme zvládli iné veci.
Chodíte sa niekedy pozrieť na vami navrhnuté verejné priestory, len si tak sadnúť na lavičku a sledovať, ako ľudia vami navrhnutý park využívajú?
Fejo: Veľa našich projektov je ešte v procese realizácie, takže zatiaľ ide z našej strany skôr o dohľad nad ich prípravou. S Martinom Berežným a Danielom Šubínom sme však robili napríklad realizáciu parku Jama, kam som následne chodievala s svojim synom. Posledné obdobie to však už nerobím, lebo z oddychového zážitku sa týmto spôsobom stávala pracovná cesta. Mám totiž po návšteve nutkanie písať správcovi, čo všetko by mali opraviť, a ja nechcem byť týmto typom architekta. Odovzdaním diela musí dielo nabrať vlastný život, svoju vlastnú energiu, ale aj svoju patinu. Spravovanie priestoru je už v rukách samospráv.
Zdroj: Between
V súťaži na slovenský pavilón pre EXPO 2020 v DUBAJI ste vyhrali tretie miesto, nakoniec však bolo všetko trochu inak.
Hanáček: V genéze realizácii pavilónov na EXPO sa pätnásť rokov žiadna súťaž nekonala. Keďže sme patrili ku kritikom tohto prístupu, mali sme pocit, že nie je dobré len kritizovať, ale aj prakticky ukázať, ako by sa to malo robiť. To bol principiálne aj dôvod, prečo sme sa tejto súťaže zúčastnili. Vyhral ju Ateliér BKPŠ, s ktorým sa nakoniec nepokračovalo v spolupráci. Avšak už fakt, že to nebola len priama zákazka niekomu, vnímam ako krok dopredu. Ešte stále však nie situácia je tam, kde by malo byť. Pre motiváciu architektov je dôležité, aby sa súťaže preklopili do realizačnej fázy. Je to pre nich isté zadosťučinenie, keď už návrhom venujú svoj času, energiu a peniaze.
Myslíte si, že má význam cez podobné svetové výstavy prezentovať nielen špičkové technológie či dizajn, ale aj architektúru?
Hanáček: Všade vo svete je architektúra súčasťou prezentácie národných pavilónov EXPO. Na Slovensku to zatiaľ až taká pravda nie je. Hľadajú sa skôr pragmatické riešenia, nejaký typ schránky, v ktorej by sa mohli odprezentovať dielčie exponáty. Prezentované technológie však idú ruka v ruke s architektúrou, aj prístup k samotnému pavilónu by mal byť súčasný a inovatívny, materiálmi i stavebnými postupmi. Bohužiaľ, nateraz sa to nepodarilo presadiť, možno až keď bude vypísané nejaké ďalšie EXPO, ďalšia téma.
Stretli ste sa aj s neférovo nastavenými architektonickými súťažami?
Fejo: Každá súťaž je originálna, špecifická, závisí od poroty, od zadávateľa, nedá sa hľadať paušálny kľúč. Nejdeme do súťaží, ak vieme dopredu prečítať, že pôjde o niečo netransparentné.
Medzi vašimi projektmi je aj návrh na riešenie Mlynského náhonu v Košiciach, bude sa tento projekt vôbec realizovať?
Fejo: Projekt je živý, pracujeme na projektovej dokumentácií, a tešíme sa na realizáciu. Hlavná výzva však stojí pred mestom, ako získať na daný projekt eurofondy či iný kapitál.
Zdroj: Between
Ing. arch. Katarína Fejo, PhD.
Architektka a urbanistka Katarína Boháčová - Fejo. Vedie na FAD STU vlastný vertikálny ateliér Fejo&Hanáček venuje sa inovatívnym formám vo výučbe, prednáša a publikuje. V oblasti výskumu sa zameriava hlavne na metódu “Reserach by design”, za pomoci ktorej preveruje nové aktuálne nástroje stratégie a trendy v tvorbe verejných priestorov. Previazanosť s medzinárodnou scénou dokazuje aj niekoľkoročná popularizácia architektúry na Slovensku v rámci ktorej pravidelne pozýva renomované svetové architektonické osobnosti na pôdu Fakulty architektúry a dizajnu. Vo svojej praxi konfrontuje pravidelne svoje postoje v architektúre a urbanizme na medzinárodných súťažiach. Je členkou viacerých pracovných tímov, aktívne sa zúčastňuje súťaží, ktoré získali ocenenia: Pešia zóna v Trenčíne, Verejný priestor pri Synagoge Trnava, Expo SK pavilón Dubaj, Nábrežie Váhu- Trenčín si TY, Passages Toronto, Ostende. Viaceré z nich sú v procese realizácie. Spolu s kolektívom autorov získala viaceré nominácie CEZAAR, Cena ARCH, Cena Jurkoviča za diela Park Jama. Spolu s kolektívom autorov je laureátkou ocenenia park roka na Slovensku 2019. Po 10 rokoch spolupráce Katarína Fejo & Tomáš Hanáček založili v roku 2021 ateliér BETWEEN.
Ing. arch. Tomáš Hanáček, PhD.
Spolu s Katarínou Boháčovou-Fejo vedie vertikálny ateliér Fejo&Hanáček, v roku 2021 spoločne založili ateliér BETWEEN. Vo výskume sa zameriava na tému Regenerácie nábreží a priemyselných brownfieldov, či súčasnú typológiu mestských priestorov. Ako konzultant za FA STU sa podieľal na projekte participatívneho plánovania mesta Trenčín si Ty. Zúčastnil sa viacerých súťaží (Trenčín - Pešia zóna Hviezdoslavova & Mestská tržnica, Nitra - obytný súbor Hviezdoslavova, New York - Greenwich Tower, Tallin - Self driven cars integration, Toronto - Middle city Passages, Ostende - revitalizácia mestskej pláže, Dubai- Slovenský Expo pavilón) a profesionálnych výziev (Mestské zásahy TN, NR, BA).
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
