Každý má s bývaním vlastnú skúsenosť a dokáže si na nejakej úrovni zariadiť svoj priestor. Interiér však získava svoju jedinečnosť a harmonický charakter vďaka profesionálnemu prístupu - tvrdí vedúci ústavu Ústav interiéru a výstavníctva (ÚIV) na FAD STU Dušan Kočlík, s ktorým sme sa zhovárali o budúcnosti interiérového dizajnu, nielen v rámci fakulty, na ktorej pôsobí.
Čakajú v najbližšom čase Ústav interiéru a výstavníctva FAD nejaké radikálnejšie zmeny?
V tomto období si pripomíname dve jubileá. ÚIV na FAD má v tomto roku 35 rokov, zároveň uplynulo už dvadsať rokov vyučovania interiérového dizajnu na fakulte. Začali sme pripravovať nejaké malé podujatie, ktorým by sme tieto udalosti oslávili a možno sa trochu pripomenuli. Kontaktujeme našich absolventov, bývalých kolegov a hľadáme partnerov na podujatie. Z pohľadu rozvoja štúdia môžu u nás nastať radikálnejšie zmeny, na ktoré sa ale musíme personálne pripraviť. Od roku 2021 architekti už nemajú možnosť študovať zameranie na interiér v rámci magisterského štúdia. Táto možnosť je otvorená pre študentov dizajnu ako zameranie interiérový dizajn v druhom stupni štúdia, ale produktoví dizajnéri majú možnosť dostať sa k nám, pedagógom-interiéristom, už možno aj v treťom alebo štvrtom ročníku v rámci vertikálnych ateliérov. Ukazuje sa, že tie dva roky na magisterskom štúdiu sú pravdepodobne málo. Začíname rozmýšľať, akým spôsobom by bolo vhodné toto zameranie transformovať.
Máte v mysli už pripravené nejaké zlepšenia či doplnenia?
Bolo by fajn, keby sme vedeli nejakým spôsobom posilniť výstavníctvo, pretože študenti architektúry majú predmet výstavníctvo, ale študenti dizajnu o ňom z nejakého dôvodu nevedia, takže sa naň hlásia iba výnimočne. Výstavníctvo je v letnom semestri, v rámci ktorého dokážeme so študentmi zrealizovať nejakú výstavu, napríklad na veľtrhu Coneco. Myslím si však, že je veľmi pozitívne, ak môžu niečo navrhnúť za minimálnych finančných podmienok – zabezpečia si sami materiál (ktorý, samozrejme, zaplatí fakulta) a sami si výstavu fyzicky zrealizujú. „Pričuchnú“ tak k hektike tohto odvetvia. Možnosť zrealizovať svoje návrhy vždy vnímam ako niečo pozitívne. Produktoví dizajnéri majú naozaj veľkú šancu precítiť už počas štúdia eufóriu z fyzického zrodu ich nápadu, ktorú architekti počas štúdia nezažijú. Cením si aj ústretovú spoluprácu s Inchebou, ktorú profesor Ivan Petelen nadviazal ešte pred dvomi desaťročiami.
Nie je výstavníctvo trochu na ústupe popri rozvoji nových digitálnych technológií, ktoré nám umožňujú pozrieť si čokoľvek v priebehu sekúnd na internete?
Spýtali by ste sa túto istú otázku, keby sme mali školu povedzme v Miláne? Možno by sme nespochybňovali, že aj výstavníctvo má svoju funkciu, pretože tam sa konajú obrovské výstavy, ktorými dané mesto celoročne žije. Aj tradičné Noci architektúry a dizajnu na našej fakulte sú vlastne istými výstavami, ktoré prinášajú na fakultu život. Technológie nám dovoľujú možno rýchlejšie si niečo pozrieť, ale nemôžeme si cez ne nič skutočne zažiť. Na Slovensku skutočne cítime v tejto oblasti po covide pokles, ale istý priamy zážitok je stále súčasťou výstavníctva. Prísť fyzicky na miesto výstavy, môcť sa dotknúť modelov, vnímať ich v priestore – to je niečo skutočné. Hovoríme o tom aj so študentami, ktorí vnímajú virtuálnu realitu ako lákavejšiu a jednoduchšiu, pričom už strácajú porozumenie pre stvárnenie diela v hmotovom modeli. Virtuálny svet však vždy prezentuje len určitý výsek, nemusí dodržiavať fyzikálne zákony, a keď ho prezentujeme iba na posteroch, taká veľká šou to zase nie je. Aj na výstavu Moddom chodíme s prototypmi a modelmi. V skutočnosti už nikoho nezaujímajú vyrendrované postery, pretože po desiatom ich prestávate vnímať – nestíhate sa sústrediť. Ale keď laická či odborná verejnosť vidí nejaký trojrozmerný model, to je to, čo ju vie chytiť za srdce.
Majú vaši študenti priamu možnosť pracovať na reálnej zákazke od nejakej samosprávy či developera, prípadne slovenského výrobcu nábytku?
S tým nemáme problém, spoluprác máme veľa takmer každý semester, pretože vždy sa nájde niekto, kto od nás chce, aby sme mu zhmotnili jeho „vzdušný zámok“, aby naň mohol nadviazať ďalšie kroky. Skôr narážame na opačný problém – že nie sme schopní dať študentom čisto akademické zadanie. Nechceme sa sťažovať, ale niekedy by sme si možno radi urobili pre radosť niečo, čo trochu „uletí“ a nie je naviazané na žiadneho klienta. Lebo kedy, ak nie v škole? V praxi sa to málokomu pošťastí.
Projekt interiéru Univerzita Komenského infocentrum Comeniana
Ako je to s praktickým uplatnením absolventov, ktorí sa špecializujú na interiér? Je toto zameranie dostatočne finančne atraktívne?
To je zaujímavá otázka, ale záleží od študenta – povedať to všeobecne asi ani nie je možné. Máme kontakt s našimi absolventami, ktorí sú úspešní a známi interiéristi – projektujú, realizujú alebo sa venujú obchodu. Sú aj takí, ktorí sú zamestnaní v rôznych špecializovaných štúdiách. Stále však platí, že finančná atraktivita je skôr otázkou individuálneho prístupu než samotného odvetvia. Isté však je, že sa naši študenti môžu uplatniť v širokom spektre oblastí. Samotná existencia interiérového dizajnu je pre mňa signálom, že už dokážeme mať úzke zameranie na konkrétnu oblasť. To znamená, že krajina sa niekam posunula, že nerobí každý všetko, ale máme tu aj dopyt po špecialistoch a odborníkoch.
Ako vyzerá v praxi spolupráca architekta a interiéristu? Asi nie je dobrý nápad naprojektovať najprv kompletne architektúru, povedzme špeciálne bytového domu, a až potom začať riešiť, ako bude možné nové byty zariadiť.
Povedal by som, že nás také niečo nelimituje, nie je to problém. My, interiéristi, často vstupujeme do architektúry, ktorá bola pôvodne určená na inú funkciu, a dokážeme jej vdýchnuť novú. Ideálny stav však, samozrejme, je, keď práca interiéristu a architekta prebieha paralelne a dokážu projekt spolu vyladiť.
Sú súčasťou výučby na našej fakulte napríklad aj návrhy interiérov do historických pamiatok či do ľudovej architektúry?
Špeciálne takéto predmety nemáme, ale na vertikálnych ateliéroch sa už realizovali oba spomínané príklady. Momentálne sa rieši historická budova bývalého lýcea v Modre, ktorá je pamiatkovo chránená. Študenti dostali isté limity, no ide skôr nácvik metodiky ako zvládnuť takéto rozsiahle zadanie, pretože naši interiéroví dizajnéri legislatívne nemajú pri práci s pamiatkami také právomoci ako architekti, ktorí musia byť autorizovaní. Samozrejme, snažíme sa, aby boli naši študenti v budúcnosti fundovanými a schopnými spolupracovníkmi.
Rekonštrukcia objektu Umelka – interiér. Diplomová práca Silvie Bohušovej z FAD získala cenu v kategórii interiér v rámci 16. ročníku medzinárodnej dizajnérskej súťaže Cena profesora Jindřicha Halabalu v roku 2020.
Pri vašich návrhoch vstupujete do historických priestorov aj s radikálne súčasným dizajnom, je to súčasť vášho štýlu?
Nie je to moja životná filozofia. Ako dizajnér som veľmi variabilný, a takí by mali byť aj naši študenti. Ak som niekedy postupoval týmto spôsobom, vyžadovali si to konkrétne projekty – buď nebolo čo zachraňovať, replika historického nábytku by bola ekonomicky neúnosná, alebo nešlo o skutočne hodnotné historické pamiatky. Ja nie som reštaurátor ani sa nepovažujem za odborníka na obnovu pamiatok, no párkrát som mal to šťastie navrhovať interiér historickej budovy. Vždy to však bolo tak, že sme s architektom a investorom dospeli k nejakému konsenzu.
Nestretávate sa niekedy s názorom, že dizajnový nábytok je synonymom niečoho nepraktického či neergonomického? Trváte pri študentských prácach na zásadách, že by sa na nimi navrhnutých stoličkách malo dať aj pohodlne sedieť?
Môže to tak byť, ale keď porušením nejakého ergonomického pravidla, dokonca zámerným urobením nejakej chyby, povýšim celkové dielo na vyššiu umeleckú úroveň, tak je to možno akceptovateľné, že daný kus nebude stopercentne funkčný. Môžeme povedať, že tie najlepšie diela naprieč históriou nie sú vždy pohodlné, no keď sa na ne pozeráme z odstupu, niektoré prežili veky a stále ich obdivujeme. Treba však byť opatrný pri balansovaní medzi umením a dizajnom. Dizajn má byť funkčný, ale aj emócia, ktorú v nás vyvoláva, je jednou z jeho funkcií.
Buddy 02, domček pre domáce zvieratá pre firmu Javorina.
Hovorí sa, že čo Slovák to architekt. Dá sa podobne povedať, že čo Slovák, to interiérový dizajnér?
Do istej miery je to pravda, pretože každý si na nejakej úrovni ten svoj životný priestor zariadi. Nemám to ľuďom za zlé – je to ich intímny životný priestor a ich potenciálne šťastie, ktoré v ňom majú zažiť. Avšak ten, kto si chce sám zariadiť svoj byt, pravdepodobne nie je mojím klientom, a ani nehráme na tom istom ihrisku. Každý si môže a do istej miery aj vie zariadiť svoj byt na kvalitatívnej úrovni, ktorú subjektívne dosiahne. Avšak profesionálna finesa, detail či harmonické vyladenie, ktoré by vyprodukoval interiérista, tam pravdepodobne nebude.
Prichádzate niekedy pri komunikácii s klientmi do konfliktu medzi vašimi a ich predstavami?
Ak pracujem ako interiérista či dizajnér pre súkromných klientov, pre moje ego veľký priestor nie je – mám naplniť ich požiadavky, vstupujem doslova do ich spálne, do intímnych zón. Býva to tak, že buď som architekt, ktorý sa chce realizovať aj tam, kde to nie je potrebné, alebo sa podriadim a vytvorím klientovi interiér pre jeho potreby tak, aby v ňom bol spokojný a šťastný, hoci fotka do časopisu z toho nebude. V tom je pointa. Niečo iné je, keď navrhujem verejný interiér, ktorý sa nemá páčiť konkrétnym dvom či štyrom ľuďom, ale širokému spektru ľudí, ktorí by v ňom mali mať zážitok. Tam už priestor na to, aby som sa presadil ako tvorca, je.
Architektka Eva Jiřičná vo svojich rozhovoroch spomínala aj na to, že keď projektovala interiéry pre ázijských klientov, býval na rokovaniach prítomný aj expert na feng šuej. Na Slovensku ste sa nestretli s nejakými podobnými špecifickými požiadavkami?
Feng šuej asi vnímame ako niečo pre nás mystické, a práve tým je lákavé, no ide o kultúrnu vec, ktorá nie je súčasťou nášho kontextu. My - veľmi nepoeticky - pracujeme s typológiou zariaďovania, normami, certifikátmi a so súborom rôznych kvalít pre rôzne typy prostredí, aby boli čo najpríjemnejšie pre užívateľov. Klienti, samozrejme, majú špecifické požiadavky, ktoré zvyčajne vychádzajú z ich vkusu, zvykov a potrieb. Tie sa snažím zapracovať. Pri požiadavkách na Feng šuej by sme však pravdepodobne s klientom rýchlo zistili, že si vzájomne nevyhovujeme. V takom prípade by som odporučil na spoluprácu vhodnejších kolegov, ktorí sa tejto oblasti venujú.
Adaptácia budovy na nový účel, STU Bratislava - diplomová práca Kataríny Nagyovej z FAD získala Hlavnú cenu v kategórii Dizajn interiéru – záverečné práce 1. a 2. stupňa v 15. ročníku medzinárodnej ceny Ceny profesora Jindřicha Halabalu v roku 2019.
Ako v rámci pedagogického procesu pripravujete študentov na to, že dnes už viac menej už nebudú podľa navrhovať len samotný nábytok, ale pri smart domoch musia mať pri projektovaní na mysli celé technologické procesy, ktoré budú v rámci priestorov fungovať? Nepotrebujú dnešní študenti už nie len architektonické vzdelanie, ale vedieť aj o niečo o medicíne, psychológii, prípadne získať základy IT?
Tieto trendy musia študenti zachytiť a snažíme sa im sprostredkovať tieto skúsenosti prostredníctvom exkurzii v špecializovaných firmách, kde im to vysvetlia. Samozrejme, potrebujú vedieť aké technológie existujú, ale nepotrebujú hĺbkovo vedieť, ako konkrétne fungujú, pretože aj tak ich bude inštalovať na to určený profesionál, s ktorým len budú musieť vedieť nejako spolupracovať a pri navrhovaní počítať s požiadavkami tých technológií na stavebnú prípravu. Prínosnejšie pre vzdelanie u nás by bolo, keby sa študenti všeobecne dostali k nejakému projektovému manažmentu, pretože ten u architektov ale aj dizajnérov veľkou súčasťou ich práce. Jedna vec je si „vysedieť“ a „vyklikať“ projekt v kancelárii, druhá vec je skoordinovať realizáciu, komunikovať všetky otázky s partnermi a s klientom tak, aby sa dielo podarilo tak, ako bolo zamýšľané, aby sa k vám chceli klienti ale aj spolupracovníci a dodávatelia vrátiť. Interiérovým dizajnérom by sa možno zišlo aj niečo z psychológie. Treba si uvedomovať, že prostredie rôznym spôsobom vplýva na ľudí a môže byť teoreticky aj spúšťačom nejakého negatívneho zážitku, čomu by sme sa mali vyhnúť.
Aký prívlastok by ste priradili k súčasnému interiérovému designu, ako budú náš dizajn vnímať po sto rokoch?
To si netrúfam povedať. Bez odstupu neviem, či sa dajú zhodné znaky, ktoré nachádzame v interiérovom dizajne, nejako zjednocujúco pomenovať. Vďaka celosvetovej prepojenosti už nemáme žiadne striktné slohové zaradenie. Dnes vedľa seba existuje nespočetné množstvo štýlov a interiérový dizajn, dovolím si tvrdiť, sféra dizajnu má v tomto trojrozmernom svete najväčšiu rozmanitosť. Hoci u nás na Slovensku možno až únavne prevláda akýsi industriálne pôsobiaci mestský štýl, vo svete paralelne fungujú historizujúce, ale aj minimalistické prístupy. Nikdy však nie sú štýlovo čisté, vždy majú v sebe nejaký odtieň alebo prienik vizuálnych znakov niečoho ďalšieho. Urobiť štýlovo čistú vec je, povedal by som, nakoniec neľudské. Môžeme nájsť príklad minimalistického interiéru, dokonale architektonicky vyváženého, ale v ňom sa nedá žiť. Každé narušenie bežnou činnosťou to dielo kazí a nikto z nás nemá dostatok času a energie na to, aby udržiaval sterilnú dokonalosť. V architektúre je to iné – chráni ju jej veľkosť, mierka a to, že nás presahuje.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
