Cornelius van der Westhuizen by mal v týchto mesiacoch ukončiť svoje postgraduálne štúdium na FAD STU, počas ktorého sa venoval predovšetkým oblasti pamiatkovej obnovy. Ako vlastne trafil z Južnej Afriky na Slovensko a akou skúsenosťou preňho bol život v Bratislave?
Na základe čoho ste sa rozhodli, že si pre svoje doktorandské štúdium zvolíte práve FAD STU? Prišla k vám informácia o našej škole cez formálne či neformálne kanály?
Dozvedel som sa to cestou veľmi dobrej webovej stránky, ktorá ponúkala prehľad o možnostiach doktorandského štúdia na celom svete. Poslal som maily asi na štyri či na päť univerzít, ktoré mali uvedený odbor architektúry a urbanizmus, aby som sa dozvedel niečo o viac o ich ponukách, celkom náhodou som si všimol, že tam boli aj linky na univerzity v Ľubľane, Istanbule, Budapešti či v Bratislave. Z vašej fakulty mi Zuzana Turlíková odpísala prakticky okamžite a pozvala ma na webinár, ktorý v tom čase organizovali Ján Legényi a Peter Morgenstein. Nebolo nás tam veľa, okrem mňa sa ho zúčastnili možno ďalší traja či štyria záujemci o PhD. štúdium. Na ňom ma vyzvali, aby som zaslal svoje portfólio, CV a výskumný návrh. Myslím, že to mohlo byť v piatok a už v pondelok som dostal odpoveď od profesorky Henriety Moravčíkovej, čo ma dosť prekvapilo, keďže som nečakal takú rýchlu odpoveď. Povedala mi, že sa jej moje návrhy zdali zaujímavé, že v nich vidí prepojenia medzi jej vlastným zameraním. Na ďalšom online stretnutí sme sa už zhovárali o možných témach môjho výskumu. Bolo to veľmi pozitívne stretnutie, sadli sme si od samého začiatku, takže ma vyzvala na doplnenie nejakých formálnych záležitostí a vykonanie skúšky. Táto konštantná komunikácia mi skutočne veľmi pomohla sa rozhodnúť pre Bratislavu. Cítil som sa lepšie, že mi niekto reálny odpovedá, ak aj mi nevedel sám pomôcť, aspoň mi povedal, na koho sa mám obrátiť, čo som si veľmi vážil.
Bola samotná skúška stresujúcou skúsenosťou?
Vôbec nie, náročné bolo skôr zabezpečenie všetkých potrebných dokladov pre komisiu. Musel som mať všetky certifikáty o svojich predchádzajúcich štúdiách. Po tom všetkom som dostal informáciu, že som bol prijatý.
Kde ste študovali predtým?
V Montpellieri som absolvoval jazykový kurz francúzštiny, moje prvé štúdia architektúry sa však odohrali v Pretórii na technickej univerzite, ktorá funguje na podobnej štruktúre ako STU. Pracoval som následne asi 2,5 roka v projekčnej kancelárii, architektonickom štúdiu, ktorý sa ale musel počas covidu zatvoriť. Doma stále ešte cítime veľké spomalenie stavebných aktivít kvôli pandémii, čo sa asi tak skoro nezmení. Cítil som sa, že som už tam urobil všetko, čo som chcel v Južnej Afrike, že bol čas sa posunúť. 
Foto: archív respondenta
Prečo ste sa vôbec zaujímali o školy zo Strednej Európy?
Počas pandémie ma môj profesor tlačil do postgraduálneho štúdia. Juhoafrické univerzity však nevypísali tému, ktorá by mi vyhovovala, keďže sa vo všeobecnosti viac zaoberajú inováciami ako štúdiom histórie. Vždy som chcel študovať v Európe, ale keď som kontaktoval školy vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku, odpovedali mi až po dlhej dobe, alebo som dostal od nich len štandardnú odpoveď, ktorá neodpovedala na moje otázky. Niektorí moji pedagógovia mali dokonca aj skúsenosti s univerzitami zo strednej Európy. Hovorili mi tiež, že v týchto krajinách sa lepšie uplatním aj vďaka mojej znalosti angličtiny, ako v samotných anglosaských krajinách ako sú Austrália či Nový Zéland, či samotné UK, kde všetci hovoria anglicky, a teda nikto nie je tým výnimočný. Tak teraz som tu a predstieram, že rozumiem Slovensky. Pritom v slovenčine viem povedať len jednu vetu: „Neviem“.
Takže v tom neboli nejaké korene vašej rodiny z tejto časti sveta?
Nie, bola to skôr šťastná náhoda. Na začiatku – áno pripúšťam – som si mýlil Slovensko a Slovinsko.
Čím všetkým ste si vlastne za tie tri roky na FAD prešli?
Svoje skúsenosti som ponúkol projektu Cool Noveau, pri prezentácii Vega projektov, pri posteroch či knihe som zas využil svoje grafické schopnosti. Prezentačné schopnosti som nadobudol, keďže som často svoje projekty nestihol dokončil načas, tak som sa musel naučiť „vyrozprávať“ sa z problémov. S docentkou Urlandovou a s erasmovou skupinou študentov sme tento semester úspešne dokončili projekte rekonštrukcie Synagógy vo Sv. Jure. Projekt nám zadal Bratislavský samosprávny kraj, ktorý synagógu vlastní. Z rozdielnych návrhov si snáď zoberie nejaké myšlienky pre architektonickú súťaž, ktorú chce vypísať na rekonštrukciu tejto pamiatky. Mal som aj hodiny teórie s docentkou Ninou Bartošovou, histórie architektúry s Martinou Jelínkovou a Naďou Hraškovou. S Henrietou Moravčíkovou sme od môjho prvého ročníka spolupracovali na Reflexiách architektúry, čo bolo veľmi dobré. Tento projekt ma nútil okamžite vstúpiť do komunikáciu so zahraničnými architektmi a spíkrami. Spolupracoval aj pri vydaní kníh o nórskej či poľskej architektúre. Pre budúci semester by sme radi pokračovali s ukrajinskými architektmi. Získal som teda veľmi rôznorodé skúsenosti.
Máte pocit, že sa znova chcete posunúť ďalej, či by ste nedbali zostať na Slovensku?
Napísal som dekanovi Branislavovi Puškárovi, že by som rád pokračoval v práci pre vašu fakultu, dali ste mi veľkú šancu a rád by som vám to vrátil. Pracoval som predtým s medzinárodnými študentmi a vychádzame spolu veľmi dobre. Myslím, že v tejto fáze mi učenie veľmi vyhovuje. Zatiaľ nemám nejakú formálnu odpoveď, ale predbežne vyjadrili záujem o to, aby som tu ešte nejaký čas zostal. Nanešťastie by som potreboval aj konkrétnejšiu odpoveď, pretože od toho závisí aj moje povolenie k pobytu.
Aké boli vaše skúsenosti s našimi úradmi pri vybavovaní potrebných dokladov?
Musel som si doniesť prekladateľa na cudzineckú políciu, pretože tam nikto nehovoril po anglicky, čo sa mi zdalo zvláštne, keďže je to oddelenie, ktoré sa venuje len cudzincom. Nakoniec s tým nebol problém, keďže mi pomohla známa, len som bol tým prekvapený. Ale nemôžem povedať, že by som zažil jediný moment, kedy by mi niekto nechcel pomôcť hoci aj bola medzi nami jazyková bariéra. Na správanie Slovákov sa teda nemôžem veľmi sťažovať, vo všeobecnosti som nemal zlú skúsenosť ani s úradmi ani s pracovníkmi fakulty. Rád by som veril, že ani ja som nebol nijako otravný.
Foto: archív respondenta, pri prezentácii projektu v rámci záverečnej konferencie EMIA 2023
Bolo pre vás niečo šokujúce po prílete na letisko vo Schwechate?
Vlastne nič, len samotný slovenský jazyk na prekvapil, že je taký odlišný od toho, čo som predtým poznal, nemohol som pri ňom pomôcť ani s francúzštinou ani nemčinou, ktorej rozumiem. Jedine, čo má doteraz stále zaskočí, je počasie. Teraz by sme sa mali napríklad posúvať k letu, ale odrazu je zima, je to zvláštna skúsenosť, ale je to vtipné. Očakávam síce, že v lete bude teplo, ale stále ma prekvapí ako veľmi teplo, to isté v zime, nečakám, že bude až taká zima. Rozprával som sa s viacerými cudzincami, ktorí tu žijú a všetci hovoria to isté: počasie je to najmenej predpovedateľné na Slovensku.
Váš profesionálny záujem bol hlavne v oblasti k renovácii historických pamiatok. Boli ste nejako prekvapený našim prístupom: Je podľa vás až veľmi ochranársky, ale naopak nedostatočne aktívny?
Vaše zákony sú striktnejšie, u nás doma pamiatkový výskum nie je takou rigidnou disciplínou, musel som sa toho teda veľa naučiť a veľmi rýchlo, čo sa mi však veľmi páčilo.
Možno celkovo na európskej úrovni máme prísnejší prístup k ochrane pamiatok ako je bežné inde vo svete.
Áno, ale každá krajina sa správa rozdielne k tomu, čo považuje za najcennejšie. Každý región to vníma trochu inak, aj miestne orgány majú svoje vlastné požiadavky a obmedzenia. Neviem celkom jednoznačne povedať, ktorý prístup je horší, ktorý lepší, v konečnom dôsledku je dôležité to, ako všetky tieto obmedzenia ovplyvnia vaše architektonické uvažovanie. Ja osobne rád navrhujem nové veci.
Venujete sa aj niečomu inému ako architektúre?
Hrám na čelo, bol som členom školského orchestra, chodili sme s priateľmi hrávať do klubov, čo bolo zábavné a toto mi na Slovensku veľmi chýba. Prípadný prevoz môjho nástroje je mojou budúcou nočnou morou, neviem, či som na to ešte citovo pripravený. Viem teda robiť aj veľa iných vecí, ale to čo určite neviem, je spievať.
Aj vaša mama už navštívila náš región, však?
Áno, rada cestuje, má celkom dobrodružnú povahu, trochu sme spolu cestovali po Slovensku, po Česku, išla aj do Viedne. Ani jej som nevedel poradiť, ako sa má obliecť, keďže ako vravím, počasie ma u vás vždy zaskočí.
Foto: archív respondenta
Aký je život zahraničného študenta v Bratislave? Robíte si nejaké vlastné programy s inými zahraničnými kolegami?
Ak mám byť úprimný, som celkom spoločenský typ, prinajmenšom je pre mňa dosť ľahké nadväzovať kontakty. Mám juhoafrických priateľov, ktorí v Bratislave učia, s nimi sa občas stretneme, ale vo všeobecnosti mám veľa priateľov aj medzi Slovákmi. Skupina študentov z Erasmu je veľmi zomknutá, zvykne stretávať len medzi sebou, čo je vlastne škoda. Bolo bz veľmi prospešné a obohacujúce, keby mohli aj so slovenskými študentmi pracovať na nejakých projektoch, pretože ak máte na niečom robiť v cudzom jazyku, budete o tom uvažovať odrazu úplne inak. Mám so študentmi, ktorí sú u nás v rámci Erasmu, veľmi dobré vzťahy, ale preferujem sa celkom neuzatvárať do jednej skupinky. Mám pocit, že sa aj slovenskí doktorandi tešia mojej prítomnosti, inak neviem prečo by ma stále niekam pozývali. Možno ma len ľutujú, neviem. Určite je veľmi praktické poznať sa s domácimi, lebo vždy ma dopredu varujú, kedy budú na Slovensku sviatky. Viackrát sa mi totiž stalo, že som si neuvedomil, že budú všetky obchody zavreté. U nás sú počas sviatkov zatvorené len isté inštitúcie, ale väčšina obchodov zostáva otvorená.
Odporúčali by ste Slovensko zahraničným záujemcom o štúdium či o turistiku?
Určite by som Slovensko odporúčal, ešte stále je to relatívne cenovo dostupné, pivo je lacné, je tu krásna krajina, veľa zaujímavých miest, ktoré sú pre mnohých stále dosť neznáme. Hoci väčšina ľudí ešte stále myslí na Slovensko v kontexte Československa, určite by som vašu školu odporučil napríklad študentom z Južnej Afriky, ktorí by chceli robiť magisterský titul či absolvovať doktorandské štúdium, keďže máme podobný prístup k stredoškolskému vzdelaniu. Sme na podobnej úrovni, preto je relatívne jednoduché adaptovať z jedného školského systému na druhý. Aj na samotnej univerzite sa deje veľa veľmi veci zaujímavých vecí, hoci možno nie sú celkom dobre komunikované, keďže často sa k nám dostávajú často len informácie v slovenčine. Ale ak by sa ma teda niekto opýtal, tak poviem celkom určite, stojí to za to. Trochu to bude síce trvať, kým sa plne zapojíte plne do života na škole, aj mne istý čas trvalo, kým som prelomil osobné bariéry mnohých ľudí, ale potom je to zaujímavá skúsenosť.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
