Profesor Bohumil Kováč patrí do generácie bývalých študentov SVŠT, ktorí aspoň nepriamo zažili niektorých patrónov cien dekana FAD STU. Aké spomienky sa mu vybavujú v súvislosti s profesormi Emanuelom Hruškom či Emilom Bellušom?
Poznali ste ešte profesorov Belluša či Hrušku osobne počas vášho štúdia architektúry?
Naša generácia ich už priamo nezažila, profesor Emil Belluš odchádzal zo školy práve keď sme začali študovať. Zažili sme ho však v roku 1974 na výstave, ktorú mal na Útvare hlavného architekta pri svojom životnom jubileu. Predniesol tam aj veľmi emotívny príhovor so slzami v očiach. Veľmi sme obdivovali jeho vystavené študentské práce, ktorými jednoznačne potvrdil svoje majstrovstvo, zručnosť i výtvarné schopnosti. Bol skutočne všestranným umelcom. Myslím, že keby nebol architektom, stane sa výtvarníkom. Na škole sme sa však stretli s pedagógmi - jeho študentmi, ktorí boli na to hrdí a predali nám túto štafetu jeho školy. Ja som spolupracoval aj s profesorom Petrom Gálom, ktorý bol jeho doktorandom a je teraz so mnou na ústave ako emeritný profesor. Belluš nebol až tak opradený legendami, skôr boli známe jeho odkazy, aby stavba bola funkčná, estetická a ekonomicky efektívna a poukazoval na dôležitosť detailu. Toto nám neustále prízvukovali aj jeho žiaci - pedagogickí nasledovníci.
Zdroj: B. Kováč.
Ani profesora Emanuela Hrušku ste už na škole nezažili?
Žiaľ tiež už nie, z fakulty odišiel ešte za éry profesora Jána Svetlíka. Tvrdenia, že bol „vyhodený“ nie sú pravdivé, odišiel po dovŕšení penzijného veku. Pravou je, že v tom čase niektorých iných (Jozef Lacko, Eugen Kramár...) vyhodili. Hrušku som však ešte stretával aj osobne, keďže sa na školu často vracal na rôzne podujatia, obhajoby a podobne.
Kto sa chápal ako hlavný pokračovateľ jeho myšlienok?
Existuje tichý súboj, kto je nositeľom jeho odkazu, ale on to spravodlivo rozdelil medzi viacerých: docent Milan Kodoň pokračoval v krajinárstve, profesor Tibor Alexy v rekonštrukcii miest, profesor Rudolf Šteis, ktorý bol aj jedným z prvých Hruškovým asistentov, sa zameral na plánovanie v širších súvislostiach. Profesor Filip Trnkus sa posunul do urbanistickej kompozície a profesor Ján Kavan zas do zonálnych štruktúr. Ja som veľmi kladne vnímal aj jeho žiačku docentku Magdu Klaučovú a jej experimentálne prístupy k urbanizmu. Kým Hruška toto všetko obsiahol v jednej osobe, oni sa už špecializovali. Ja ich všetkých vnímam ako jeho pokračovateľov a som nesmierne rád, že som sa neskôr stal ich mladším kolegom. Pohybovať sa v tomto prostredí bolo úžasne obohacujúce. Dovoľujem si tvrdiť, že nepriamo som aj študentom profesora Hrušku, prinajmenšom sa snažím sa byť jeho pokračovateľom a propagátorom. V čom ma ešte oslovil bolo jeho umelecké vnímanie priestoru zachytené v expresívnych škiciach.
Ako ste ho vtedy vnímali?
Ako urbanistu, ktorý sa venoval dejinám stavby miest. Keď som však neskôr študoval jeho dielo, uvedomil som si, že bol všestranný odborník, ktorý ako možno jeden z prvých poukazoval aj na širšie, globálne súvislosti urbanizmu. Zanechal zásadný odkaz aj v oblasti krajinotvorby či dopravy, ktorou sa zaoberal už v dvadsiatich až tridsiatich rokoch minulého storočia, kedy riešil plán veľkej Prahy a naznačoval, že Praha má mať dopravné okruhy. Takýmito myšlienkami predbehol dobu. Za najdôležitejšie však považujem to, čo nám o ňom na škole nebolo veľmi dobre predstavené, a to, že nebol „len“ urbanistom, ale aj architektom, za ktorým zostalo aj silné architektonické dielo, dokonca na našej škole viedol aj architektonické ateliéry. Toto ma oslovilo, tiež sa cítim ako architekt-urbanista, takisto sa snažím mať aj architektonickú tvorbu, lebo si uvedomujem, že spojenie architektúry a urbanizmu je tým najsilnejším odkazom, ktorý nám tu Hruška zanechal. To ma viedlo aj k presadzovaniu, aby sa náš odbor štúdia volal Architektúra a urbanizmus.
Profesor Hruška vydal ešte v roku 1966 knihu o výstavbe miest s názvom Problémy súčasného urbanizmu. Dalo by sa zhodnotiť, ktoré vtedajšie prístupy či postoje sa medzi časom stali irelevantným či neaplikovateľnými?
Samozrejme, že sa odvtedy výrazne zmenili podmienky práce aj spoločenské pomery, výstavba dnes prebieha na iných princípoch. Ale stále je dôležité, aby aj naše mestá mali nejaký plán, víziu, Hruška bol práve protagonistom tohto uvažovania. Pôsobil aj v čase povojnovej obnovy, kedy sa aj v západnej Európe budovali jednorazové veľké súbory podobne ako u nás v Petržalke. Hruška bol tak trošku svetobežník, nepodliehal veľmi domácim podmienkam, skôr sa snažil presadzovať všeobecné trendy a zákonitosti, čo bolo možno v tej dobe aj problémom.
Profesor Emanuel Hruška, zdroj: ÚUÚP.
Keby sa dnes prišiel poprechádzať po Čiernej Vode či Slnečniciach, čo by povedal?
Možno by bol prekvapený takým rozvojom, ale on sa otázkami dezurbanizácie zaoberal, vnímal takéto riziko na západných mestách, niektoré tendencie komentoval už vtedy. Ale isté veci by podľa mňa prijal s absolútnym pochopením, napríklad výstavbu downtownu pri Národnom divadle, vertikalizáciu mesta. V jeho predstavách o štruktúre mesta bolo, že jadro mesta by malo byť artikulované aj v obraze či jeho siluete.
Pri zmienke o dezurbanizácii ste použili slovo „riziko“. Takto by to podľa Vás vnímal aj on?
Profesor Hruška by to určite vedel vyhodnotiť, že je to prejav niekoľkých skutočností. V Bratislave je veľká koncentrácia obyvateľov z celého Slovenska, ktorí sa možno celkom nestotožnili s mestským spôsobom života, tak si hľadali iný. Ľudia chceli mať aj za socializmu niečo iné, ako má sused, a tak túžba po dome zvíťazila nad praktickou stránkou. Išli do zmeny aj napriek riziku, že budú musieť cestovať na veľké vzdialenosti a tráviť čas v doprave. V skutočnosti je tento systém pre mesto veľmi vyčerpávajúci, ekonomicky aj ekologicky je to nezdravé, pretože si zaberáme tú najlepšiu poľnohospodársku pôdu i vzácne prírodné zdroje vody. Súvisí s tým aj otázka predlžovania sietí hromadnej dopravy. Preto Emanuel Hruška naznačoval, že kompaktné mestá majú predsa len ekonomické a dokonca aj ekologické prednosti.
Bolo by zaujímavé vedieť, čo by dnes identifikoval ako „súčasné“ urbanistické problémy!
Ako som naznačil, on pôsobil v dobe veľkých súborov, kde sa plánovala výstavba na zelených lúkach. Tieto východiska sú však stále dobré, hlavne na škole, kde učíme študentov komponovať za ideálnych podmienok. Nakoniec stále sa niekedy projektuje na zelenej lúke, ale dnes už hovoríme o výrazne menších súboroch. Hruška bol aj členom prvej medzinárodnej poroty na Petržalku v roku 1967. V nej nebol víťaz, len päť tretích cien, boli to veľmi rozličné názory. Porota to vnímala tak, že to nebola súťaž na vybratie návrhu, ktorý by sa mal uskutočňovať, ale ideová, preto vybrala päť veľmi protichodných riešení, na ktorých poukazovala prednosti a nevýhody jednotlivých prístupov. Zrejme si uvedomila, že realita bude trochu iná, preto nechala mestu len isté odporúčania. Realizácia sa nakoniec najviac približuje československému návrhu, ktorý bol v súťaži, ale samozrejme, aj ten bol neúprosne korigovaný podmienkami a zákonitosťami priemyselného prístupu k výstavbe. Svojim spôsobom dávam dolu klobúk pred kolegami Stanislavom Talašom a Jozefom Chovancom zo Stavoprojektu, som presvedčený, že robili, čo sa dalo. Petržalka má progresívny systém panelov, pri ktorom sa aplikovala dánska licencia. Keď to po rokoch zhodnotíme, dá sa povedať, že ide o relatívne kvalitné bývanie, o čom svedčí aj to, ako sa začali Petržalčania v posledných rokoch chovať k svojmu prostrediu, ako ho akceptujú. 
Z oslavy 80-tych narodením prof. Hrušku na Katedre urbanizmu a ÚP FA SVŠT (1986)- zľava prof. E. Hruška, doc. M. Klaučová, prof. R.Šteis, prof. J. Svetlík, zdroj: ÚUÚP.
V Hruškovou životopise sa objavuje aj prepojenie na oblasť pamiatok, pracoval pre ICOMOS, bol predsedom Ústrednej komisie štátnej pamiatkovej starostlivosti.
Bol skutočne širokospektrálny, stal sa aj predsedom spoločnosti Za Starú Prahu. Uvedomoval si, že sa netreba dívať len dopredu, ale aj na základ mesta, jeho historický vývoj, z ktorého by sa mala odraziť jeho budúcnosť. Toto neustále prízvukoval, preto pre študentov napísal Dejiny stavby miest, aby nám poukázal, že je potrebné ovládať zákonitostí rozvoja sídel aj vo väzbe na vývoj spoločenských podmienok. Základný odkaz profesora Hrušku je, že mesto nikdy nie je hotové, musí vyvíjať, inak je odsúdené na zánik. Hruška si však veľmi dobre uvedomoval, že historická podstata mesta je síce dôležitá, ale nie večná, že mesto sa bude neustále transformovať obmieňať, niekde možno až radikálne.
Patril ku skupine českých architektov, ktorí výraznej zasiahli do vývoja Slovenska. Ako sa to v tej dobe vnímalo?
To bolo veľmi prirodzené. V medzivojnovou období na Slovensku pôsobila celá generácia českých architektov, ktorí tu zanechali silnú stopu. Najznámejšie stavby medzivojnovej avantgardy ale aj urbanistické počiny nám tu zanechali práve českí architekti ako Alois Balán, Jiří Grossmann, Bohuslav Fuchs a ďalší. To isté sa zopakovalo aj po druhej svetovej vojne. Keďže Slovensko v tom čase nemalo ani vysoké školy, prvá generácia Hruškových žiakov začala študovať ešte v Prahe či v Brne, ale štúdium končili už v Bratislave. Napríklad Šteis a Beňuška boli prvými Hruškovými diplomantmi, neskôr asistentmi. 
Prof. Hruška (v okuliaroch) so spolupracovníkmi Katedry urbanizmu, zľava I. Kluchová, prof. Gál, A. Longauerová, doc. Švecová, prof. Kavan, doc. Kodoň, prof. Svetlík, doc. Brath, modelár J. Balló, sedia prof. Trnkus, prof. Alexy (okolo 1974, niektoré uvedené tituly sú nadobudnuté neskôr), zdroj: ÚUÚP.
Čo si myslíte, prečo vlastne prijal pozvanie profesora Emila Belluša pôsobiť na bratislavskej škole?
Môj názor je, že Hruška po vojne doslovne unikol z pražského prostredia, ktoré bolo vtedy politicky viac komunistické ako na Slovensku. Nemalo by sa však v jeho životopise prehliadať ani to, že Hruška mal svoju odbornú existenciu aj počas protektorátu, pôsobil v rôznych funkciách a aj naďalej tvoril, čo sa po vojne neodpúšťalo. Jeho matka bola Nemka zo Sudet, preto vedel reči a lepšie sa orientoval v zložitom prostredí, v ktorom viacerým išlo o existenciu. Kniha Protektorátní Praha jako německé město popisuje rozkoly medzi českými a a nemeckými architektmi. V Čechách boli aj dve vysoké školy – česká a nemecká, tá prvá počas Protektorátu zatvorená. Samozrejme, že v tom čase vznikala aj predstava o germanizácii Prahy, pričom zmenu výzoru Prahy dostali na starosť architekti nemeckého pôvodu. Toto obdobie treba poznať a nezatvárať pred ním oči. Nakoniec aj za Slovenského štátu vzniklo v Bratislave mnoho stavieb (napr. aj od Belluša), keďže štát potreboval nové administratívne budovy. V spomínanej knihe nájdete aj kritiku Hrušku, ako v danom čase obdivoval nemeckého architekta Speera, ale pozor - nie politicky, ale pre jeho silné urbanistické koncepcie. Aj v dejinách stavby miest nám poukazoval aj na Haussmannovu predstavu Paríža s bulvármi, ako založil nové mesto s identitou, bez ktorej si dnes Paríž nevieme predstaviť. V súčasnosti by už ale nebolo možné urobiť takého rázne územné zmeny. Doba sa zmenila a s ňou aj nazeranie na mestá.
Presťahoval sa Hruška po vojne na nejaký čas na Slovensko?
Nie, pendloval stále medzi Bratislavou a Prahou, keď skončil svoje pôsobenie na Slovensku, vrátil do Prahy, kde mal zázemie, často však chodieval na fakultu na oponentúry. Pri životnom jubileu jeho bývalí žiaci Šteis s Alexym zorganizovali peknú akciu, na ktorú pozvali celú generáciu jeho bývalých žiakov. Pri tej príležitosti nám pán profesor zanechal dojímavý odkaz, v ktorom poďakoval, že sme si naňho spomenuli. Vystupoval neustále veľmi pokorne, bol to mierny človek, nepresadzoval sa, pôsobil prirodzenou autoritou a svojou rozhľadenosťou budil prirodzený rešpekt.
Zhovárala sa Zuzana Uličianska.
prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD. je absolventom odboru architektúra na Stavebnej fakulte SVŠT. Pôsobil v Pôdohospodárskom projektovom ústave v Bratislave, neskôr na Katedre urbanizmu a územného plánovania na Fakulte architektúry SVŠT. V roku 2002 bol menovaný profesorom v odbore urbanizmus. V rokoch 1996 - 2006 bol prodekanom FA STU, v rokoch 2008 - 2022 pôsobil ako vedúci Ústavu urbanizmu a územného plánovania . Počas svojej praxe sa zúčastnil viacerých architektonicko-urbanistických súťaží so 14 ocenenými a odmenenými návrhmi. Získal tiež Cenu Združenia pre urbanizmus a územné plánovanie. Jeho vedecko-pedagogická činnosť zameriava na väzby urbanistickej tvorby a územného plánovania a na metodologické otázky tvorby územných plánov. Bol hlavným riešiteľom alebo spoluriešiteľom 11 výskumných úloh. Je autorom viac ako troch stoviek odborných článkov a vedeckých štúdií. Za svoju prácu získal početné ocenenia, napríklad Profesor roka STU (2006), Pamätnú medaila STU (2017) či Medailu E. Belluša (2012). Naposledy za svoju dlhoročnú tvorivú činnosť pre Nové Mesto nad Váhom bol ocenený poctou Čestný občan mesta.
