: Ing. arch. Ivan Kulifaj
: Reagujúca architektúra, pochopenie a predvídanie užívateľa v pristore
: prof. Ing. arch. V.Šimkovič, PhD.
1. ÚVOD
Hľadať nové pohľady, prístupy a riešenia bolo vždy v povahe ľudstva. Filozofovanie nad
novými konceptami a futuristickými úvahami poháňa vývoj ľudstva dopredu, čím ďalej, tým
rýchlejšie. Samozrejme, niektoré úvahy poracujú s myšlienkou inak...
„If there really is no new way to be found, we are not afraid to stick with the old one that we
found previously. So, i do not make every building different.“ Ludwig Mies van der Rohe.
Od posledného zásadného objavu v architektúre v rokoch 1914-15 kedy Le Corbusier dokázal
vďaka spolupráci medzi odbormi aplikovať nové materiály a vymyslel schému (Dom-Ino
House), ktorá v absolútnom zmysle zmenila architektúru. Architektúra sama o sebe je
súborom niekoľkých odvetví, z ktorých je vystavaná a definovaná a preto je dôležité poznať
a pracovať s rôznymi pohľadmi na architektúru.
Nanotechnológie, ako mnoho vedcov a investorov predpokladá, sú odpoveďou a riešením na
veľa problémov.
„Nanotechnology in medicine is going to have a major impact on the survival of the human
race“ Bernard Marcus
Nanotechnológia je manipulovanie s hmotou na atomárnom, molekulárnom
a supermolekulárnom rozhraní a tým meniť vlastnosti prvkov. „Tímy po celom svete sa
zaoberajú touto technológiou“ 01 od strojárskeho priemyslu, cez zdravotníctvo až po
architektúru, kde „sú už dneska viditeľné prvé výsledky aplikované v reálnom prostredí“. 02
Jeden z príkladov je využitie nanotechnológií na smart window – inteligentných oknách, ktoré
dokážu získavať energiu zo slnečného žiarenia.
Pri hľadaní nových ciest som pri ateliérovej tvorbe používal nanotechnológie a ich aplikáciu,
ktorá je zatiaľ iba futuristickým predpokladom. Ide o hmotu na základe nanotechnológií,
ktorá reaguje na užívateľa akýmkoľvek spôsobom, dokáže s ním pracovať a vyhovieť mu
v prispôsobení sa. Je to reagujúca architektúra, ktorá funguje dokonale. Počas práce na
projekte sa naskytlo veľa otázok ktoré nie je možné zodpovedať: Ako tá hmota bude reálne
fungovať ? Ako bude čítať užívateľove potreby ? Ako sa bude užívateľ správať ?
2. TÉMA
Pri otázke „Ako sa bude užívateľ správať?“ je dôležité zistiť ako pracuje ľudský mozog
v dnešnej statickej architektúre. Historicky sa touto problematikou zaoberalo ľudstvo odkedy
prestalo kočovať a vytvorilo prvé inteligentné civilizácie. Pri téme definovania priestoru
z dôvodu dosiahnutia pohody je veľká diverzifikácia. Téma je zahrnutá vo filozofiách žitia,
náboženstvách, geografickými a kultúrnymi rozdieloch. Ďalší, racionálny alebo vedecký
prístup je skúmanie jedinca cez vedu, psychológiu/psychiatriu a neurovedu.
Téma DP je experiment, ktorý sleduje užívateľa v rôznych priestoroch a následnostiach
priestorov a analyzuje vedecky (na základe reálnych získaných dát) jeho správanie a tým
poskytuje základné informácie pre predpovedanie ako sa bude správať reagovať subjekt
v novovytvorenom prostredí. Téma výskumu tu naráža na zaujímavý fenomén, ktorý sa volá
duálny monismus. „Duální monismus (dual-aspect monism) souhlasí s tím, že se skládáme
pouze z látky jednoho druhu (proto se jedná o monistický názor), ale rovněž se domnívá, že
tuto látku vnímáme dvěma odlišnými způsoby (tudíž duální monismus).“ 03 Vnímanie
architektúry je teda rozdelené na dve vetvy, ktoré budú definovať tento výskum. Vetva
fyzická, čiže informácie, ktoré sa dajú získať odberom dát z mozgu a vetva mentálna, kde je
potrebná interakcia so subjektom pre individuálne informácie.
3. HĽADANIE METÓDY
Prvým krokom je už teraz prebiehajúci rešerš existujúcich výskumov a štúdií zaoberajúcich sa
podobnou témou. Odlišné sú väčšinou tým, že výsledok je zaznamenaný v podobe dotazníku
pre subjekt a nie je skúmaný jeho mozog ako predkladáme v našom experimente. Z toho
dôvodu je potrebný aj technologický rešerš, kde je potrebné zistiť akými technológiami
dokážeme najlepšie imitovať priestory tak aby boli čo najviac uveriteľné (VR – virtuálna
realita, holografické premietanie).
Pre laboratórium a spôsob skúmania subjektu bude potreba odborníkov na technológiu
imitácie priestorov a na neurovedu – neurohelmu. Ďalším krokom je zostavenie tímu, ktorý
bude na výskume spolupracovať. Pre lepšie pracovanie s výsledkom je dobré prizvať do tímu
aj psychológa/psychiatra, ktorý rozumie správaniu ľudskej osoby.
Teoretická konštrukcia programu ako súbor konkrétnych priestorov a foriem vybudovaných
virtuálne. Tieto priestory sa navrhnú a v prvom kole experimentu budú slúžiť skôr na
vyskúšanie ako bude výskum prebiehať.
Experimentálne overovanie vo vzťahu objekt – subjekt. Zaznamenávanie výsledkov zmien
chovania a pocitov subjektov, ktoré budú prechádzať virtuálnymi priestormi.
Vyhodnotenie výsledkov a ich analýza s už zloženým tímom, prehodnotenie a úprava
metodiky ďalších kôl experimentu.
Následné opakovanie experimentu a opätovné zhodnotenie a porovnanie výsledkov.
Finálne zhrnutie experimentu.
4. CIEĽ
Hlavným cieľom je prehĺbiť pochopenie vnímania priestoru u užívateľa a tým posunúť spôsob
navrhovania do kvalitnejšej sféry. Základom výskumu je otázka vyplývajúca z futuristického
konceptu, ale poznatky výskumu sú aplikovateľné aj na dnešnú statickú architektúru, čo je
hlavným cieľom DP.
5. PRÍNOS PRÁCE
Predpokladaný prínos práce je dosiahnuť väčšie prispôsobenie dnešnej architektúry. Jeden
z mála výskumov, ktoré sa zaoberajú ľudským vnímaním nielen cez vedomú stránku subjektu
ale aj podvedomú, nielen teoreticky ale aj experimentom/výskumom a tým prináša iný,
presnejší pohľad na informácie o užívateľovi v priestore.
