: Mgr. art. Mgr. Ivan Pilný
: Prezentácia kamenných článkov a sôch historických fasád
: doc. Ing. arch. Mgr. A. Botek, PhD.
Prírodný kameň nachádzal v historickej architektúre pre svoju dostupnosť i fyzikálne
vlastnosti všestranné využitie. Naprieč historickými obdobiami sa v podobe konštrukčných
prvkov, profilovaných článkov, obkladov alebo sôch a reliéfov stával organickou súčasťou
mnohých fasád. V závislosti od účelu využitia, dostupnosti vhodného materiálu či
jednoducho vývojom stavby v čase dochádzalo často i ku kombinácii viacerých druhov hornín
majúcich rozdielnu kvalitu, povrchovú štruktúru aj farebnosť. Optické kvality kameňa,
s výnimkou použitia ušľachtilých druhov, však neboli zväčša smerodajné pretože vzhľad
prírodného kameňa sa na historických fasádach v našom regióne prakticky neuplatňoval.
V prípade konštrukčných prvkov kameň spravidla prekryli omietkou, profilované prvky
a sochársku výzdobu fasád prekrývali nátermi alebo tenkou vrstvou štuku. Farebnosť
povrchovej úpravy kamenných prvkov tvorila na fasáde kompozičný celok spolu s
farebnosťou omietok, prípadne s nadväznosťou na maliarsku či sgrafitovú výzdobu.
V neposlednom rade mala ale povrchová úprava kameňa aj čisto praktický dôvod, ktorým
bola ochrana samotného materiálu náchylného pri mnohých druhoch hornín k povrchovému
zvetrávaniu. Slúžila teda i k udržaniu pôvodných výrazových plastických kvalít profilovaných
prvkov a sôch.
Prístup k povrchovým úpravám diel z kameňa (nielen) historických fasád sa
prirodzene vyvíjal i v rámci neskoršej pamiatkovej obnovy objektov. V období vzniku
inštitucionalizovanej ochrany pamiatok v Uhorsku v 2. pol. 19. storočia jej smerovanie
ovplyvňovali myšlienky puristického hnutia, ktoré v pohľade na výrazovú stránku pamiatok
kládlo dôraz na materiálovú podstatu („pravdivosť“). To viedlo k praxi, ktorá pri obnove
kameňosochárskych diel dôsledne uplatňovala výtvarné pôsobenie čistého povrchu
kamenného materiálu, ako jediného správneho prístupu. Nadradenie materiálového hľadiska
nad pôvodný výtvarný zámer pri obnove historických pamiatok z kameňa však u nás pretrval
prakticky až do súčasnosti. Dlhodobá prax, počas ktorej dochádzalo k odstraňovaniu
historických povrchových úprav tak spôsobila nenávratné škody na pamiatkovom fonde.
Nielen v laickej verejnosti tiež zakorenila mylnú predstavu o primárnej podobe týchto
objektov. Dôsledky predstavujú metodický problém aj pri súčasných re-/obnovách takto
zasiahnutých pamiatok. Ale zmenilo sa vôbec niečo zásadné v súčasnom prístupe v tejto
problematike? Akým spôsobom a do akej miery? I keď uplatníme pravidlo, že každú
pamiatku treba zhodnocovať individuálne na základe jej dokonalého poznania i mnohých
ďalších aspektov, a tiež, že rekonštrukcia povrchových úprav nie vždy je možná, či vhodná (aj
s ohľadom na zámer obnovy), je zrejmé, že u nás v danej oblasti neexistujú odborné
usmernenia, ktoré by dokázali v oprávnených prípadoch prekonať nechuť zúčastnených
odborníkov prekryť prírodný povrch kameňa štukovou omietkou či farebným náterom.
Dizertačná práca sa snaží tému uchopiť prostredníctvom analýzy a kritického
zhodnotenia konkrétnych vybraných príkladov (prípadových štúdií) objektov, ktorých
pamiatková obnova sa realizovala v období posledných dvadsiatich rokov. Výber objektov sa
zameral na pokrytie základného spektra druhov problematík sledovanej témy. Rieši
možnosti, východiská a opodstatnenosť ne-/rekonštrukcie povrchových úprav, prípadne ich
konzervovanie alebo reštaurovanie a prezentáciu. Posudzované sú tiež hodnoty torza
a patiny či sekundárnych úprav ako výrazu pôsobenia pamiatky v čase, ale i ďalšie
individuálne pamiatkové hodnoty konkrétneho historického objektu. V súvislosti s tým sa
skúma aj vplyv reštaurátorskej praxe na výsledný výraz obnovenej pamiatky a celkovú
výtvarnú prezentáciu historického diela. Cieľom výskumu je prispieť k rozšíreniu teoretickej
platformy skúmanej témy u nás a tiež podnietiť vznik širšieho diškurzu, ktorý poukáže na
potrebu sformulovania jednotných metodických odporúčaní pre danú oblasť ochrany
kultúrnych pamiatok.
