Dôvod, prečo som chcel po diplomovej práci zostať na škole, bol práve výborný kolektív zapálených ľudí. Dnes šéfujem tomu istému kolektívu ľudí, z ktorých väčšina ma ešte ako študenta učila. Vážil som si ich a mal som ich rád ako študent, neskôr ako ich kolega a nie je tomu inak ani dnes, keď som ich vedúci.
Paľo, si vedúcim ústavu, ktorý sa zaoberá obnovou pamiatok. Tvoji kolegovia vydávajú jednu publikáciu za druhou. Ako sa šéfuje takémuto kolektívu?
PP: Iste, že ťažko. Pri toľkých profesoroch a docentoch venujúcich sa vedeckej práci, si musí zakrúcanie žiaroviek a iné údržbárske práce odpracovať vedúci ústavu. Teraz vážne. Jeden z dôvodov prečo som chcel ostať po obhájení diplomovej práce na škole, bol práve výborný kolektív zapálených ľudí tvoriacich vtedajšie dve sesterské katedry - obnovy pamiatok a dejín architektúry. Dnes šéfujem tomu istému kolektívu ľudí, z ktorých väčšina ma ešte ako študenta učila. Vážil som si ich a mal som ich rád ako študent, neskôr ako ich kolega a nie je tomu inak ani dnes, keď som ich vedúci. Len by mohli viacej publikovať.....
Zdroj: Pauliny
Poznám viacero architektov, ktorí inklinujú k hudbe. Ty nie si výnimkou. Máš kapelu a venuješ sa profesne obnove pamiatok. Prezraď, čo bolo skôr príložník alebo gitara?
PP: Ak si mám vybrať z týchto dvoch, tak gitara. Som odchovanec ľudovej školy umenia - odbor klasická gitara, ale postupne som sa v rámci socializácie so svojimi kamarátmi prepracoval ku kapele. Klasike som ale ostal verný aspoň v tom, že stále hrám na gitare s nylonovými strunami. K rozhodnutiu študovať architektúru som dospel až na strednej škole. K rozhodnutiu, že budem architekt som dospel až po skončení bakalárskeho štúdia, keď som nastúpil na zameranie – pamiatky si ma získali. Moja bývalá kolegyňa Ľuba Paučulová mi raz povedala: „Pamiatkári sú takí týpci, čo stoja na brzde pokroku“ Tak si myslím, že niekto musí brzdiť, keď ostatní sa rútia dopredu.
Počúvanie hudby pri tvorbe je asi pre mnohých z nás prirodzenou súčasťou. Čo počúva Pavol Pauliny?
PP: Ľudia zvyčajne na tento typ otázky odpovedajú, že počúvajú všetko, čo je dobré. Ja si napríklad kvalitný rap, alebo elektronickú hudbu pokojne nevypočujem. Mám radšej rock a akustickú hudbu. Napríklad skupina Led Zeppelin vydala veľa albumov, je to v rozsahu dvoch nocí tvorivej práce.
V oblasti voľného umenia existuje prienik s hudbou. Existuje aj niečo podobné v architektúre? Či jediný prienik je v rámci akustiky?
PP: Obnova pamiatok je veľmi pragmatická, takže akustika pod klenbami, hvízdanie vetra cez deravé strechy a škrípanie starých vrát je zvyčajné prepojenie architektúry s hudbou. Verím ale, že je to možné. Parametrické navrhovanie sa už určite zaoberalo zvukovými frekvenciami.
Teraz ma napadlo, že keď sme s kolegom Botekom robili architektonicko-historické výskumy, tak som počul viac budovateľských piesní, ako keď som bol pionier. To ale asi nie úplne presne to, na čo si sa pýtala....
Zdroj: Pauliny
Vo svojej doktorandskej práci, ktorej bol školiteľom súčasný dekan prof. Gregor, si rozpracovával problematiku reklamy v mestských priestoroch. Ako vnímaš túto tému s odstupom času?
PP: Prof. Gregorovi som vďačný za odborné a trpezlivé vedenie, ale dnes s odstupom času si sebakriticky myslím, že tá práca bola zbytočne dlhá vzhľadom na pomerne jednoduchý záver. Reklama tu vždy bola a vždy bude. Je odvždy súčasťou mestských priestorov, pretože mestá vznikali okrem obranných dôvodov hlavne kvôli sústredeniu remeselnej výroby a obchodu. Otázkou je - aká je jej únosná miera. Raz som publikoval jeden príspevok so slovnou hračkou v názve : M(i)esto pre reklamu. Myslím, že to vystihuje súčasný stav verejných priestorov a aj to, že téma je stále aktuálna.
Mám pocit, že nám chýba istý patriotizmus v architektúre. Stretávam sa s hodnotnými stavbami zahalenými do reklamných bannerov. Myslíš, že vieme tento fakt postupom času eliminovať?
PP: Nie. Ľudstvo je stratené v konzume. Jedinú šancu dáva architektúre robotizácia a digitalizácia života. Reklama sa premiestni do nášho života cez mobily, tablety a implantované čipy. Všetci budeme mať homeoffice a po uliciach budú chodiť len roboty a pár milovníkov hodnotnej architektúry. Kde nie sú ľudia, tam nie je ani reklama... Ale možno by tu bola jedna šanca. Pamiatkári veľmi prísne regulujú reklamu na objektoch vyhlásených za národné kultúrne pamiatky.
Francúzke Grenoble je prvým mestom v Európe bez reklamy. Čaká Bratislavu niekedy podobný osud?
PP: Je to určite lákavé, ale my Slováci odoláme a nenecháme sa zbytočne ovplyvniť cudzími myšlienkami. Pred desiatimi rokmi, keď som písal dizertačnú prácu, tak najviac bilbordov stálo na pozemkoch mesta. Mesto – čiže nami volení zástupcovia – poskytovalo najviac priestoru pre reklamu, ktorá sa pritom nikomu nepáčila a hovorilo sa o nej ako o „vizuálnom smogu“. Peniaze utŕžené touto formou prenájmu boli hodnotnejšie ako životný priestor. 
Zdroj: Pauliny
Stojíš za záchranou viacerých pamiatok. Rovnako viem, že ti nejde len o zachovanie vzhľadu ale aj materiálov. To si vyžaduje v tejto oblasti výskum a pevné nervy. Vieš nám priblížiť postupnosť medzi archeológom, architektom a realizátorom? Poprípade kto kedy ustúpi?
PP: Pamiatková obnova je charakteristická tým, že prípravná predprojektová fáza je zvyčajne dlhšia ako projekcia a realizácia spolu. Väčšina pamiatkových objektov je výsledkom stáročného „kultúrneho“ vrstvenia od stredoveku, cez novovek až po 20. storočie, pričom každá z týchto vrstiev je hodnotným dôkazom zložitého stavebného vývoja. Pamiatkové výskumy, ktoré vykonáva podľa predmetu výskumu archeológ, historik architektúry či reštaurátor, pomáhajú odhaľovať nepoznané informácie o objekte a jeho kultúrnospoločenských hodnotách, ktoré sú predmetom ochrany. K celkovému „obrazu“ pamiatky prispievajú aj mnohé pomocné výskumy a stavebnotechnické analýzy objektu. Projektant by mal nastúpiť na scénu až v momente, keď je táto masa informácií spracovaná, takže „hádať“ by sa mal už len s metodikom pamiatkového úradu, investorom a dodávateľom stavby. Ideálny stav je, keď má pamiatka osvieteného investora, projektant sa dohodne s metodikom pamiatkového úradu a schopný dodávateľ stavby má skúsenosť s obnovou, tradičnými materiálmi a technológiami. A ešte dodávam – nie každý projektant by sa mal púšťať do obnovy pamiatok. Všetky zúčastnené profesie vedia, že si takéto projektovanie vyžaduje skúsenosť a pokoru, len architekti si v zásade myslia, že môžu všetko, všade a vždy.
Na akej rekonštrukcii alebo pamiatkovej obnove aktuálne pracuješ?
PP: Je toho viacej, práve teraz je to kaštieľ v Jablonici, kaštieľ v Seredi, kolový vodný mlyn v Jahodnej a popri tom samozrejme autorský dozor na objektoch, ktoré sú práve v realizácii – fasády Jurkovičovej teplárne na Čulenovej ulici a meštiansky dom na Rudnayovom námestí v Bratislave.
Ak by si si mal vybrať stavbu, ktorú by si chcel zrekonštruovať, aká stavba by tým bola?
PP: Nemám svojho favorita, každý pamiatkový objekt, do ktorého osudu mám možnosť zasiahnuť, má svoj vlastný Génius Loci a jeho objavovanie je vždy jedinečné. Srdcovou záležitosťou je ale pre mňa Banská Štiavnica. V deväťdesiatych rokoch som ako študent architektúry prelozil všetky ruiny devastovaných meštianskych domov a medzi mojich favoritov patrili dva renesančné meštianske domy – Baumgartnerov a Hellov. Dodnes sú takmer ako posledné neobnovené. Šťastnou zhodou okolností som sa k projektu Baumgartnerovho domu dostal, takže sny som už čiastočne naplnil. No a ostatné je otvorené. Nechám sa prekvapiť.
