: Ing. arch. Lívia Šišoláková
: Pamiatkové zóny v mestách v 21. storočí, limity a perspektívy
: prof. Ing. arch. P. Vodrážka, PhD.
Koncom 80. rokov 20. storočia vyvrcholila potreba ochrany ďalších historických urbanistických
štruktúr, ktoré však už nevykazovali takú celistvosť hmotovo-priestorovej štruktúry ako
pamiatkové rezervácie. Súčasne s podpísaním Washingtonskej charty o záchrane historických
miest z 1987, prišiel do platnosti druhý pamiatkový zákon, ktorý definoval pojem pamiatková
zóna, tým sa do právnej ochrany dostali historické sídelné štruktúry s nižším podielom
kultúrnych pamiatok a s narušenou historickou urbanistickou štruktúrou zásahmi 2. polovice 20.
storočia. Tie boli postupne vyhlasované hlavne v 90. rokoch 20. storočia. Register pamiatkových
zón dnes predstavuje súbor viac ako 80 chránených území, najviac zastúpených historickými
urbanistickými štruktúrami malých a stredných miest, vidieckymi štruktúrami ľudového
staviteľstva, ojedinele krajinnými či špeciálnymi štruktúrami (PZ Soľná Baňa či kúpeľné
mestečká - PZ Ľubochňa).
Základným dokumentom na vykonávanie ochrany pamiatkových území
sú Zásady ochrany a ich priemet v územnoplánovacej dokumentácii sídla. Tie definujú
požiadavky na ochranu, obnovu a prezentáciu pamiatkových hodnôt. Vo všeobecnosti môžme
konštatovať, že Zásady ochrany pamiatkových zón odzrkadľuje aktuálny názor na regeneráciu -
aké sú limity, ale aj perspektívy týchto chránených území. Prevládajúci názor na urbanistické a
architektonické zásahy 2. polovici 20. storočia sú z pohľadu Zásad ochrany PZ vyhodnotené
zväčša ako objekty nerešpektujúce pamiatkové hodnoty chráneného územia, ktoré v prostredí
pôsobia rušivo a majú negatívny dopad na urbanistický priestor. Utopickou víziou eliminácie
týchto zásahov je zväčša ich asanácia a nahradenie novou objektovou skladbou v pôvodnej
urbanistickej a architektonickej stope, podľa priemetu historických katastrálnych máp z obdobia
konca 19. storočia, vyjadrené súdobými výrazovými prostriedkami. Zároveň je však jasne
vyjadrený názor, že eliminácia týchto negatívnych vplyvov je veľmi komplikovaný proces,
dokonca až nemožný (napríklad asanácie bytových panelových domov).
Predmetom výskumu je historické jadro vinohradníckeho mesta Pezinok, ktoré sa stalo v roku
2018 súčasťou Registra pamiatkových zón a je príkladom transformácie historické jadra v 2.
polovici 20. storočia. V dejinách územnej ochrany ide dnes už skôr o fenomén, keďže
vyhlasovanie nových pamiatkových zón sa skôr sústreďuje na špecifické typy štruktúr kultúrnej
krajiny, kúpeľných miest, či moderných urbanistických súborov (obytný súbor Žilina - Hliny.
Výskum sa zameriava na mapovanie a identifikáciu premien priestorovej štruktúry jadra mesta,
ktoré bolo súčasťou koncepcie územného začlenenia do priestoru Bratislavy. Historické jadro je
dnes príkladom zastúpenia všetkých architektonických štýlov z druhej polovice 20. storočia
(sorela, moderna, postmoderna). Charakterizuje ho značné narušenie pôvodnej kompaktnej
pôdorysnej osnovy sídla. Porovnáva tieto premeny s vybranými pamiatkovými zónami
historických jadier miest a snaží sa o ich typologickú charakteristiku spoločných znakov v
jednotlivých pamiatkových zónach historických jadier. Ďalej práca zachytáva ambivaletnosť
totalitného režimu voči jadrám miest, kde na jednej strane dochádza k snahe o zachovanie
pôvodnej substancie zo strany pamiatkových orgánov a k snahe o premenu na "moderné"
polyfunkčné centrum na strane druhej.
Aký je teda skutočný obraz pamiatkovej zóny historického jadra mesta? Aké sú aktuálne
možnosti eliminácie negatívnych či nerešpektujúcich zásahov ? Do akej miery je možná
interpretácia zaniknutej štruktúry v týchto polohách ?
Hlavný prínos výskumu vidíme v syntézy výsledkov archívneho výskumu formou vývojových
analýz premeny historickej urbanistickej štruktúry v 2. polovici 20. storočia, v stanovení formy
eliminácie negatívneho dopadu a možnej miery interpretácie zaniknutých urbanistických
štruktúr.