: Ing. arch Ján Urban
: Kultúrny potenciál sídiel v dunajskej krajine
: doc. Ing. arch. Ľ. Vitková, PhD.
Inšpiráciou je pre túto prácu takzvaný Leidenský skicár (http://www.dejum.sav.sk/?language=sk§ion=magazine&id=23&textId=168&sub=study). Je to cestovateľský zápis dunajskej obchodnej cesty. Pomocou vedút zobrazili majstri z 16. storočia kultúrny charakter jednotlivých miest a krajiny. Ako vyzerá verzia takéhoto skicára pre 21. Storočie?
Stredne veľké mestá mimo centier metropolitných regiónov v Európe zažívajú krízu identity a ekonomickej pozornosti. Prejavom týchto dejov je zmenšovanie ich populácie a rozklad sociálneho kapitálu - vytráca sa pocit spolupatričnosti komunity a lokálpatriotizmu. V postsocialistických krajinách k tejto kríze prispela aj zmena z centrálne riadenej ekonomiky na trhovú. Táto transformácia spôsobila zatvorenie štátnych podnikov a stratu práce pre mnohých, ktorí dnes za prácou migrujú alebo z mesta odišli. Takéto sídla hľadajú v našich podmienkach svoju postindustriálnu tvár.
Oživenie môže priniesť ich kultúrny potenciál - teda skryté a nevyužite kapacity kultúrneho kapitálu - hmotného či nehmotného – formalizovaného / neformalizovaného kultúrneho dedičstva. Valorizáciou či zviditeľnením nevyužitého dedičstva sa vytvára ponuka pre príchod ekonomického kapitálu v podobe turizmu či prilákaním vzdelávacích, umeleckých, rekreačných a iných inštitúcií - ako súčasť kreatívneho priemyslu. Dôležitou pozitívnou externalitou spomínaného procesu je vytváranie alebo návrat hrdosti k lokálnej identite. “Stotožnenie sa obyvateľov so svojou lokalitou, záujem o ňu - ktorý sa buduje aj prostredníctvom miestnych kultúrnych hodnôt – vedie k väčšej ochote podieľať sa na jej rozvoji, zapájať sa do spolupráce, participovať na lokálnych aktivitách.” (JANTO, 2013, str. 94) To prispeva aj k obnoveniu sociálneho kapitálu a teda tvorby pevnejších medziľudských väzieb - komunít. Problémom po prilákaní turistov je získať si ich pútavým prezentovaním príbehu a identity mesta a udržaním ich na mieste dostatočnú dobu, aby podporili miestnu ekonomiku využitím ponúkaných služieb. V tomto kontexte je podstatná kvalita mestského prostredia a najmä jeho verejných priestorov, ktoré návštevníka mestom vedú. Sú jeho dôležitým vnútorným obrazom od samotných nástupných priestorov - "vstupných brán" Miestny obyvateľ musí byť súčasne rovnako vysoko hodnotený ako návštevník - “Hosť je kráľ, domáci taktiež” (voľný preklad “Der Gast ist der König, der Einheimische ebenfalls” G.A. Caminada: “Neun Thesen, für die Stärkerung der Peripherie” IN: HÄUPL) Nemenej podstatným je i pozitívne vnímanie mesta v rámci medzinárodnej siete miest cez ich značku, prezentáciu v zahraničí. To všetko láka mesto navštíviť a ďalej prispieť k jeho rozvoju.
To čo naše mestá zažívajú dnes (postindsutriálny úpadok a obrodenie skrz kultúru) zažívali mestá vo zvyšku sveta v 70. A 80. Rokov. Vznikol koncept culture-led development s jeho vlajkovými loďami ECOC (european capital of culture), bilbao efektom, inovatívnymi štvrťami, branding identity - so všetkými znakmi detských chorôb. White elephant, socialna segregacia, neudrzatelnost, zvacsovanie rozdielov, gentrifikacia. Na prikladoch nepodarenych pokusov a neuspechoch maju moznost nase mesta a mestecka opravit tento koncept. Vyskusat jehoé 2.0 verziu založenú na nasledovných princípoch:.... Arts based local development - komunity development, konsenzualne planovanie, kolaborativne projekty, zapajanie stakeholderv , terrain vague intervencie, narativny pristup, lokalna identita, komunitna a zdielana identita… vsetky tieto principy by mali prispeit k udrzatelnej premene malych miest a ich konkurencie schopnosti.
Mestá takto získavajú novú identitu a transformujú sa na podnikavé, kreatívne sídla so zvyšujúcim sa podielom kultúrneho priemyslu. “Mesto už nie je len sociálnou entitou na štátnej úrovni, miestom zamestnania, bývania a spoločenského vyžitia. Úpadok priemyselnej základne a vzostup ekonomiky služieb, spotreby a kultúrnych odvetví viedli k zásadnej zmene mestského systému”. (BITTNER, 2013, str. 41.) Ide o snahu zapojiť sa do inovatívneho milieu blízkych metropolitných regiónov a tým do globálnej siete miest. Vzniká tak ich glokálna podoba, ťažiaca z lokálnych kvalít, ktoré sú využívané v globálnej súťaži. Tento stav prináša riziko v podobe “symbolickej valorizácie prosperujúcich ostrovov umelej urbanity, bezpečné napojenia na medzinárodné finančné okruhy v podobe súkromných či polosúkromných organizácii, či vytváranie nových pravidiel verejného priestoru. V mestskej politike sa mení štruktúra hospodárskej súťaže, deregulácie a privatizácie verejných inštitúcii, sociálnej infraštruktúry a verejných priestorov.” (BITTNER, 2013, str. 42)
Tento stav prináša tiež zmenu role a úlohy architektov, urbanistov, krajinárov. Ich pozícia sa mení z expertného inštitucionalizovaného nadradeného postavenia na moderátorskú a mediátorskú rolu približujúcu sa viac širokej verejnosti. Ich aktivita smeruje k využívaniu verejných priestorov, podpore verejného záujmu a k tvorbe s a pre lokálnu komunitu (aj v plurále), ktorá po rozpade silných väzieb a dôvery, prežíva renesanciu. Už to nie je pozícia chýrneho “poloboha” hľadiaceho na svoje dielo z vtáčej perspektívy. Pohľad sa zmenil na perspektívu ľudskú. Už nie je v pozícii, v ktorej dokáže rozhodnúť o premiestnení a presídlení, sanácií veľkých častí mesta a rozhodení kvádrov nových budov, zón a “miest nemiest”. Rolu prvých lastovičiek v naších zemepisných šírkach zatiaľ plnia architekti len vo väčších a emancipovanejších mestách. No zmena paradigmy je badateľná a predstavuje veľký potenciál pre vznik dobrej spolupráce architektov s obyvateľmi, ako neoddeliteľnej súčasti procesu plánovania a tvorby. Do diskurzu plánovania sa tak vracia rola miestnych aktérov ovplyvňujúcich svojimi aktivitami fyzický priestor. Či už sú to bežní obyvatelia, zástupcovia verejných inštitúcií alebo predstavitelia súkromného sektora, či prizvaní odborníci z rôznych vedných oblastí, bez ich účasti je kvalitný a úspešný výsledok akéhokoľvek zásahu do mesta ohrozený. Plánovanie sa tak stáva vyjednávaním a hľadaním zhody rôznych záujmových skupín. Tak sa tieto hlasy stávajú bázou ďalších priestorových rozhodnutí ako sociálny rozmer tvorby prostredia. Architekti teda obsadzujú rolu vyjednávačov a pracovníkov so sociálnym a kultúrnym kapitálom miest. Záujem vo sfére verejných priestranstiev sa tiež mení stálym prekódovanim tradičných typov mestských priestorov na prechodné, dočasné, intervenčné, experimentálne účely, ktoré majú snahu dopovedať a zoceliť stratený priestor z modernistickej éry navrhovania miest alebo oživiť a osvojiť si tie pôvodné, ktoré sme zabudli používať. Deje sa tak aj formou workshopov, happeningov, dočasnými experimentálnymi zmenami, ktoré ak sa osvedčia, prichádza na rad ich trvalejšie vyhotovenie. Cieľom je teda vytvoriť stratenú celistvosť mesta (TRANCIK, 2016, str. 25; ALEXANDER, 2016, str. 33). Popri tom je to prezentácia aktivity komunít, prehliadka najnovších trendov, výkrikov sezóny (mestské pláže, letné pavilóny, dizajnové a farmárske trhy) (BITTNER, 2013, str. 46). V tomto smere sa valorizujú nevyužité a podhodnotené priestory mesta, nachádza a využíva sa ich skrytý potenciál.
Dôležitý je aj postupný návrat a posilnenie posilnenie a docenenie pozície pozície mestského architekta. Ten by mal najmä systematicky rozhodovať v prospech vylepšovania mesta z hľadiska každodenného užívania. Úprave verejného priestoru, ktorý je bariérový, zanedbaný a neslúži svojmu primárnemu účelu - stretávaniu a príjemnému pobytovému prostrediu. Jeho zámerom by mala byť obytnosť územia mesta (JEHLÍK, 2013, str. 25). Dôležitá je inkluzivita verejných priestorov, ktorá podporuje sociálnu kohéziu miest. Ich úprava, aby nikto nebol vylúčený z priestoru, najmä tí najslabší. Celkovo sa dá tento trend zhodnotiť ako premena strategického na taktické plánovanie - taktický urbanizmus.
Investori, či už je to verejná inštitúcia alebo súkromný sektor sa snažia pre zisk pozornosti využívať aj emblematické prvky mesta alebo ich novo vytvárať. Snažia sa dosiahnuť to, čo je popísané ako Bilbao efekt. (KLINGMANN, 2007, str. 238) Vytvorenie značky a lákadla pre turistov a ďalšie investície. Skĺzavajú však často do zjednodušovania a čakajú rýchle výsledky bez predošlej prípravy detailnej stratégie a infraštruktúry pre mesto ako celok. V našom prostredí existujú tiež príklady gýčovitých a problematických pokusov na dosiahnutie tohto efektu (Nádvorie európy, Slovenský orloj v Starej Bystrici, “Druhý príchod Krista” Kozárovce …) Používajú sa skratky, zjednodušenia, kopírovanie, preberanie štýlov a romantizmus. Toto je v príkrom rozpore s takzvaným kritickým regionalizmom Kennetha Framptona a stavebnej kultúry “Baukultur” v kultúrne vyspelých regiónoch. Dobrá prax kladie dôraz na inováciu v tradícií, využitie silných stránok lokality, miestnych zdrojov a remeselnej základne pri dodržaní racionality diela. Napriek tomu sa dá konštatovať, že práca s transformáciou, konverziou a lokálnymi danosťami pri zachovaní vysokých štandardov a požiadaviek na tvorbu je na našom území, ale aj v iných krajinách strednej a východnej Európy na vzostupe (napríklad Leopoldov, česká scéna). Dvíha sa povedomie a rastie stavebná kultúra, všeobecné vnímanie tematiky verejných priestorov, architektúry a procesov plánovania vo verejnosti. Vždy je však čo vylepšovať, aj v prípade miest na Dunaji s bohatým kultúrnym dedičstvom, skvelou architektúrou a kvalitnou urbanistickou štruktúrou (pevnostný systém Komárno, šlachtické sídla, industriálne areály, neoklasicistická bazilika Esztergom). V nedávnej dobe tu vznikli diela, ktoré boli a sú kontroverzne vnímané (KUSÝ, PAŇÁK, 2013, str. 283). Príklad nie šťastného romantizujúceho prístupu ku stavebnej kultúre je aj v príručke pre deti o dunajskej krajine (BÁRT, 2013, str. 4/2) . Úloha kritického regionalizmu a inovácie v tradíciách je veľmi náročná, je to vstup do existujúceho prostredia so snahou zhodnotiť jeho silné stránky - vyžaduje si to nadpriemernú kvalitu tvorcov (KUSÝ, PAŇÁK, 2013, str. 283).
Dôležitým bodom v nami riešenej geografickej oblasti, sú súmestia nachádzajúce sa na dvoch brehoch rieky a ležiace v susediacich štátoch. Pre stavebnú kultúru a kvalitatívny rozvoj, by bolo vhodné vyriešiť legislatívne a iné prekážky a nájsť spôsob ako sídla rozvíjať ako jeden celok. Myslieť pri tom na ich špecifiká. (Ako príklad by mohlo slúžiť súmestie rozkladajúce sa na pohraničnom území až troch štátov - Francúzska (Saint Louise), Švajčiarska (Basel) a Nemecka (Weil am Rhein) Trinationaler eurodistrict Basel http://www.eurodistrictbasel.eu/de/ueber-den-teb.html).
Jedným z riešení sú už existujúce európske zoskupenia územnej spolupráce Pons Danubii (http://www.ponsdanubii.eu) a Ister Granum (http://istergranum.eu/sk/). Môžu fungovať paralelne popri samosprávach ako občianske združenia.
Prístup ku rieke zažíva takisto vo svete renesanciu. Hnutie “back to the river” a renaturalizácia úsekov korýt riek slávia úspech v mnohých krajinách. Sú reakciou na ekologické a spoločenské výzvy. Nábrežia v mnohých mestách pri riekach sú neprístupné, čo je aj prípad Komárna. Pre zvýšenie atraktivity obrazu celého mesta sú konverzie týchto priestorov kľúčové (príklady Malmö, Helsinki, Barcelona, Hamburg, Bilbao …) Obyvatelia a občianska spoločnosť vníma túto potrebu takisto silno a vznikajú iniciatívy na obnovenie a skvalitnenie prístupu ku rieke (Dunajský fond, projekt DANUrB).
Téma krajiny je vnímaná veľmi polarizovane a romantizujúco. Je pútavé, že od čias J. Jacobs (JACOBS, 2013, str. 447, 448), ktorá kritizovala pohľad pochádzajúci z obdobia priemyselnej revolúcie a pretrval do jej doby, sa toho veľa nezmenilo. Ľudia žijúci v meste vnímajú prírodnú krajinu v okolí mesta za nedotknutú a panenskú. Idealizované prostredie sa stavia ako protiklad voči mestu, ktoré je vnímané ako antagonizmus voči prírode. Ľudia tak vo svojej snahe vymaniť sa z tohto nehumánneho prostredia vzdialeného od bukolického ideálu hľadajú únik v predstavách o bývaní na vidieku. Končí to neslávnym a dobre známym hniličkovským konceptom sídelní kaše (HNILIČKA, 2012, str. 30). V tomto pojme sa rozpúšťa hranica sídla a krajiny a tvorí sa nekozistentný model ľudského medzibytia. V Nemecku je v tomto zmysle používaný termín Zwischenstadt. Teda rozťahané osídlenie popri infraštruktúrach spájajúcich centrá. Bolo by nanajvýš potrebné prijať aj mestskú krajinu v mysliach ako plnohodnotné prostredie postavené na pôvodne prírodnej krajine. Je to jeho úprava, ktorá je najviac vhodná a šetrná voči inému prostrediu pre potreby stretania, výmeny a vytvárania komunít druhu homo sapiens. V zmysle etymologického výkladu slov kultúra - z latinského colere - plúžiť zem, zušľachťovať pôdu a landscape - veľmi podobný význam land - pôda schap - rýľovať plúžiť - je aj mestská krajina vynikajúcim príkladom úpravy a zušľachťovania pôvodnej vrstvy zemskej kôry pre daný účel. Našou úlohou mešťanov a aj profesnou úlohou urbanistov, krajinárov a architektov je vytvárať mesto v čo najväčšom súlade s prirodzenými prírodnými procesmi. (Zadržiavať zrážkovú vodu, recyklovať odpad, vytvárať energiu z obnoviteľných zdrojov, využívať druhy dopravy nadmerne nezaťažujúce prostredie, nerozširovať mesto do hospodárskej pôdy…) Dôležitú úlohu tu zohráva aj lokálna identita, hrdosť k mestu a obľuba v mestskom spôsobe života, ktoré znižujú riziko na presun do suburbia. Aj v prípade dunajskej krajiny sú problematické zásahy v zmysle prieniku sídel do krajiny a stanovenia ich hraníc (ramená a hausbóty v inundácii vodného diela Gabčíkovo, Alžbetin ostrov Komárno).
Kolektivizáciou a povodňami z roku 1965 zapríčinené zmeny a strata pôvodného hospodárenia a usadlostí, zmenili mierku, delenie a celkový ráz okolia dunajských miest. Postupnými krokmi sa ďalej vytrácajú pôvodné znaky tradičnej kultúrnej krajiny a dunajskej prírodnej krajiny (močiare, lužné lesy, ramená). V oblasti prírodnej krajiny badať mnohé iniciatívy invenčne prinavracajúce hodnoty, ktoré sa násilnými úpravami znehodnotili (združenie BROZ - sprietočňovanie ramien, farmárčenie; SEV Dropie - obnova sadov s pôvodnými druhmi, obnova močarísk). Inovácia v týchto tradíciách už bola popisovaná vyššie a platí aj pre túto oblasť tvorby. Taktiež diskutabilným je výraz technických diel - hrádzí, umelých kanálov v obraze krajiny a ich funkčné využitie a správa (príklad dobrej praxe môžu byť hrádze v Holandsku).
Poslednou oblasťou je dopravný prístup a prirodzené vstupy do územia. J.B. Jackson veľká postava americkej školy humánnej geografie popisuje vo svojom diele “Discovering the vernacular landscape” jednotlivé elementy tvoriace krajinu - či už politickú (riadenú človekom charakterizovaným aristotelovským zoon politicon) alebo ľudovú. V kapitole o cestách hovorí o odológií vede o cestách. Píše medzi iným aj takto: “Takže základným prvkom každej zdravej politickej krajiny je sieť lokálnych alebo vidieckych ciest. Táto pravda je zvláštne ignorovaná učencami. V typickej regionálnej geografii sa len zriedka spustí dlhšia diskusia o miestnom cestnom systéme. Zlé cesty, neustále (a pravdivo) informujeme, znevýhodňujú miestnu ekonomiku; zlú cestu, ale môžeme tiež definovať ako takú, ktorá vedie len k pracovnému miestu alebo neodmeňuje a komplikuje vytváranie spoločenstva; zlá cesta, povedané odologicky, je tá, ktorá nám neposkytuje žiadnu odmenu v cieľovej destinácií”. (BRINCKERHOFF, 1984, str. 37) Na tomto mieste sa hodí teda zopakovať, že výzvou je privítanie návštevníkov fyzicky kvalitným prostredím tak, aby neboli odradení a znechutení, ale odmenení, na svojej ceste do cieľa, čo zabezpečí i dobrý prvý dojem. Cesta je rozhodujúca časť návštevy. Mala by byť súčasťou pozitívnych vnemov.
