: Ing. arch. Ing. Martin Dubiny
: Architektúra riečnych prístavov na slovenskom úseku Dunaja
: doc. Ing. Eva Kráľová, PhD.
Od roku 1830 bola po Dunaji spustená pravidelná lodná doprava, ktorá podnietila rozvoj
prístavnej infraštruktúry po celej dĺžke riečneho toku. Rieka Dunaj patrí spomedzi európske
rieky medzi veľtoky. Tečie alebo sa dotýka 10 krajín a dosahuje úctyhodnú dĺžku 2888 km od
prameňa v nemeckom meste Breg po dunajskú deltu v Rumunsku, ktorá sa vylieva do
Čierneho mora. Slovenský úsek rieky Dunaj dosahuje dĺžku 172 km, čo nepredstavuje ani
desatinu celkovej dĺžky rieky. Napriek tomu na krátkom úseku na našom území vznikli tri
rôznorodé riečne prístavy – Bratislava, Komárno a Štúrovo. Každý zo spomenutých prístavov
má iný hospodársky význam na rieke i v regióne, čo deklaruje rozmanitosť technického
výdobytku, kultúrno-spoločenského rozmachu doby, v ktorom vznikli a slúžili alebo
poskytujú svoje služby dodnes.
Časové obdobie skúmania prístavných areálov sa v práci zúžilo na obdobie moderných dejín,
ktorých obdobie sa na Slovensku označuje od druhej polovice 19. storočia. Avšak podrobná
identifikácia urbanistických a architektonických determinantov prístavnej infraštruktúry,
obzvlášť podrobnému tvarovému a materiálovému riešeniu, sa práca bližšie venuje
v sledovanom období 1. pol. 20. storočia. Toto obdobie patrí z hľadiska rozmachu lodnej
dopravy na našom území k prelomovým. K tomu prispela i druhá priemyselná revolúcia,
ktorá so sebou prinášala do rôznych hospodárskych odvetví technický pokrok.
V súčasnosti neustálou technickou modernizáciou prístavnej infraštruktúry z dôvodu
zefektívnenia jej činnosti časti prístavných areálov na Slovensku i v Európe prestávajú slúžiť
svojmu účelu. Postupne prechádzajú transformáciou časti pôvodných území na nové
mestské štruktúry. Podobnú transformáciu môžeme vidieť aj u nás, kedy napríklad územie
bratislavského prístavu zmenilo svoje hranice niekoľkokrát. Dôsledkom je i spomínaná
výstavba priemyselnej architektúry, ktorá vznikala v minulosti na perifériách miest. Plošným
rastom miest sa dostáva čoraz viac do centrálnej polohy. „V minulosti mestá na základe
technologického a hospodárskeho rozmachu prístavov a priemyselných častí rástli, naopak
v súčasnosti sa pri rastúcich plošných nárokoch miest prístavy zmenšujú.
Z dôvodu nekoncepčnej asanácie a transformácie priemyselných území vrátane prístavných
plôch a objektov, sa stráca pôvodná identita miesta aj mesta. Podľa medzinárodnej
organizácie zaoberajúcej sa ochranou priemyselného dedičstva TICCIH patria k
priemyselnému dedičstvu aj dopravné stavby s príslušnou infraštruktúrou, kde zaraďujeme
práve prístavy. V našich zemepisných šírkach dosiaľ nemáme komplexne zmapovaný tento
špecifický druh architektúry/stavieb z hľadiska urbanistických a architektonických znakov.
Špecifický druh architektúry/stavieb podtrhuje fakt, že Československo v 20-tych rokoch 20.
storočia patrilo k významných exportným krajinám v Európe, kedy prístavy slúžili ako
významné exportné uzly. Prístavy zväčša spájajú tri dopravné tepny (lodnú, cestnú,
železničnú) a zároveň patria k strategickým prvkom národného hospodárstva.
Vnímanie prístavných území a ich architektúry je neoddeliteľnou súčasťou každého
prístavného mesta. Jeho vývoj a história by mala ostať v určitej miere dochovaná a byť
integrovanou súčasťou novej mestskej štruktúry ako génius loci územia.
